Kúsok AROGANCIE 3

31.

Amína

„Vie o našom mieste?" Ticho som sa ho opýtala. Cítila som trpkú bolesť.

„Nevie." Pomaličky sa ku mne priblížil, aby mi mohol zotrieť nepodarene slzy, ktoré nechceli prestať.

Už som viac necúvla. Akosi som si sama uvedomila, že mu verím. Dokonca aj teraz. Napriek zmiešaným pocitom.

„Nemal som ťa poslúchnuť, Amína." Šepol už pri mojom uchu.

Zachvela som sa.

Rozochvenými perami sa mi vydral malý povzdych. Moje telo na jeho prítomnosť reagovalo. Priťahovalo ho ako magnet.

Prstom mi zotrel slzy, ktoré pomaly uschli na mojom líci. Hlavu si pomaly oprel o moje čelo a nechal ju tam. Jeho dych ma zohrieval na tvári. Jemne som pootvorila pery, ktoré našli tie jeho.

Benjamín sám od seba sa mi prisal a začal mi brať kyslík. Bolesť vystriedala túžba. Ruky som si omotala okolo jeho hlavy a pritisla si ho, čo najviac k sebe. V duchu som si rozprávala, že je môj.

„Milujem ta!" Ticho šepol tie zázračne slová, ktoré mi tak vždy vyrazia dych. Ani som ich tak nepotrebovala počuť, pretože on mi to dával vždy najavo.

Vždy mi nejakým spôsobom dokázal, že je tu pre mňa. Dokonca aj teraz. Neurazil sa, že som ho tu dotiahla a nakoniec som sama s plačom odišla. Ešte som mu neverila. Naozaj ma musel ma rád. Presne tak ako mi to práve povedal.

Moje srdce mi vždy napovedalo, že mi sa k sebe skrátka hodíme. Naše cesty sa stále nejako spojili. Aj keď sme sa rozišli, čo som si dávala za vinu. Neverila som mu. Obvinila som ho z nevery. Pritom za nič nemohol. Akoby aj. Nič sa nestalo. Len ja som príliš žiarlivá.

Uvedomujem si ako Benjamín Bertold Stone pôsobí na ostatné ženy. Správa sa kúsok arogantne. Je to veľmi sympaticky a krásny muž, ktorý sa vie správať aj pekne hnusne ak mu nejaká žena nepasuje. Nebojí sa vyjadriť svoje emócie. A presne to isté to bolo s láskou. Vedel svoje city vyjadriť. Vedel byť nežný...

„Poď." Chytil ma za ruku a začal som ňou utekať smerom na lúku.

Vonku ešte svietilo slnko, ktoré pomaly zapadalo. Uchyľovalo sa k večeru.

Vedela som, že ešte môžem byť vonka. Ešte také tri hodinky smiem. Preto som pevne chytila jeho ruku a utekala s ním, kam nás nohy zavedú.

Behal k zarastenej lúke, ktorá nás spomaľovala. Ben sa náhle zastavil.

Nedošli sme príliš ďaleko.

Zvalil sa na zem. Ruky si položil vedľa seba a sledoval oblohu, ktorá pomaličky tmavla. Ja som si tiež ľahla k nemu. Svoje malé telo som zvalila hneď vedľa neho a pozerala sa hore.

Zbadala som mesiac, ktorý ešte slabo svietil. Nebola taká obrovská tma, aby som videla aj hviezdy.

„Pozri tam!" Prstom ukázal na jedinú hviezdu, ktorá svietila. Bola to najjagavejšia hviezda, ktorá svieti aj takto v prítmi.

Mlčky som pozerala na to miesto, kam ukazoval. Popri tom som sa mlčky pozrela aj na Bena, ktorý mal mierne pootvorené pery. Boli tak neodolateľne, že som sa musela natiahnuť a pobozkať mu kútik pier.

Ten sa mi do bozku usmial.

Rukami ma chytil a zvalil na svoju hruď, tak že som sa mu hlavou opierala o hruď.

„S Marie som mal iný vzťah ako s tebou." Ticho prehovoril. Cítila som sa ako sa jeho telo zachvelo. Vedela som, že to v sebe stále drží.

„Ona bola iná ako ty. Jej správanie bolo iné. Ty si skôr skromná a veľmi citlivá osôbka. Za to ona je silná, rada skúša nové veci a nebráni sa ničomu. Hľadala vždy niečo nové. Zrejme som jej nestačil." Pokračoval. V očiach sa mu zráčila bolesť.

Ja som ho mlčky počúvala. Nadobudla som pocit, že sa chcel vyrozprávať.

„Náš vzťah bol iný. Vozil som ju skôr na aute ako na štvorkolke. Vždy sa bála, že si pri tom zašpiní svoje topánky alebo nohavice. Preto nevie ani o tom mieste kam chodíme a ktoré je naše." Jeho hlas bol tichý.

Jeho modré oceány boli také tmavé, akoby sa búrili. Akoby ho to stále trápilo, čo mu spravila.

„Nemusíš mi to všetko rozprávať." Ticho som povedala. Nechcela som, aby sa trápil. Aby znovu otvoril svoje rany. Vedela som, že niečo také rozprávať je pre človeka naozaj ťažké. A hlavne keď to v sebe dusí.

„Chcem... Chcem, aby si vedela, že ty si iná. Dokonca sa aj ja k tebe správam inak ako k nej. Pretože ty si zaslúžiš lepšie zaobchádzanie ako ona. Ty si nežná, milá a úprimná. Viem, že mi neublížiš. Nie tak ako ona." Nachvíľu sa stopol a rukou sa natiahol po tej mojej. Nežné ju vzal a palcom začal hladiť miesto, kde som mala hánky.

„Naozaj mi to nemusíš hovoriť." Znova som sa ticho ozvala. Mala som pocot akoby som sa s ním o tu bolesť podelila. To ako to rozprával...

„Psst. Chcel som, aby si vedela, že mi môžeš veriť." Tieto slová takmer zašepkal.

Teraz som naozaj nevedela, či to za neho hovorí alkohol alebo nie. Ale aj keby áno, verila som mu. Pretože som vedela, že tieto slová myslel úprimne.

„Ben..." Vydýchla som jeho meno na svojich perách, ktoré sa jemne o seba obtreli.

Ben sa len viacej hlavou privinul k tej mojej. Ruku mi stále zvieral v tej svojej. Obaja sme tam ležali a dívali sa na tmavé nebo, kde už slnko dávno zapadlo.

Po pár minútach som sa odhodlala naše ticho prelomiť. „Mal si pravdu ohľadom Jeremyho."

Ten sa na mňa neveriacky pozrel, čo to vyšlo z mojich úst. Hneď ako si uvedomil, čo som povedala, svoje pery zvlnil do úsmevu. Bol rád, že som mu to povedala. Bolo cítiť z jeho tela radosť.

„Poviem mu o skutočnom otcovi." Odhodlane som vyslovila tu najobávanejšiu vetu za celý dnešný večer.

❤❤❤
Mojí verní čitatelia,
mám naozaj obrovskú radosť, že to stále čítate.💙 Občas si myslím, že to nie je ono. Viem, že sa mám ešte v čomsi zdokonaľovať...
Preto si vážim každé podporovanie tohto príbehu, či už iného. Vážim si vote, komentár, ktorý ma nielen že posúva vpred ale aj poteší na duši! ❤
Teraz keď mám ťažké dni (vlastne od včera), jediná útecha sú vaše komentáre, ktoré mi dodávajú silu.
❤❤❤