Ajaj, musím sa priznať, že posledné dni mám niečo také ako "spisovateľský blok" :D:D nemám nápady a ani sa mi nechce písať...mám napísaných LEN 23 časí a tu už pridávam 14 :O :D
budem sa musieť posnažiť :D ďakujem opäť za hviezdičky a komentáre xx
BTW viem, že "milujete" takéto konce :33 čo myslíte, čo sa stane ? :D
Horanka_xx
14. časť
*NIALL*
„Shit!,“ zanadával som, keď sa predo mnou zosypala na zem. Nestihol som ju zachytiť, za čo som si strelil neviditeľnú facku a hneď sa k nej rozbehol.
Neverím, že si teraz zo mňa robí srandu, aj keď ona je schopná fakt všetkého...pár krát som ju jemne prefackal po lícach, ale nepreberala sa.
„Do riti!,“ skríkol som znova a jemne jej položil jednu ruku pod hlavu a druhú som jej strčil pod kolená. Zdvihol som sa s ňou a trochu sa zakolísal, ale našťastie som udržal rovnováhu a odniesol ju do jej izby.
Položil som ju jemne na posteľ a kľakol si nad ňu. Párkrát som ju znova prefackal a keď som si položil ucho na jej hruď, aby som zistil či dýcha, prisahám, že to nebolo z iného úmyslu!! ,otvorila oči, prudko ma zdrapla za vlasy a zdvihla mi hore hlavu. Je naštvaná. Pekne naštvaná. Ale prečo do riti je na mňa naštvaná?! Zachránil som ju, už niekoľkýkrát..neviem, prečo to vlastne robím. Môže mi byť ukradnutá, rovnako ako jej matka.
„Čo to-do-riti robíš?,“ precedila cez zuby a pokúšala sa pri tom vyzerať maximálne naštvaná, ale videl som, že je rada, že tie oči vôbec znova otvorila.
„Čo si myslíš, že robím? Zachraňujem ťa, už niekoľkýkrát!,“ zvýšil som hlas a rýchlym pohybom jej schmatol ruky a dal ich do bezpečnej vzdialenosti od mojej hlavy. Dopekla, nemôžem tvrdiť, že sa mi ten hrubý stisk nepáčil...mám rád, keď ma žena ťahá za vlasy, ale do riti, vážne ma to vzrušilo..od nej?!
„Ďakujem ti veľmi pekne,“ povedala odmerane „ale môžeš už zo mňa konečne zliezť?!,“ zabodla do mňa svoj ľadový pohľad. Neviem, kde sa v tejto babe berie toľká drzosť, ale celkom určite viem, že sa mi to nejakým debilným spôsobom strašne páči.
Uškrnul som sa a pomaly z nej zliezol dolu.
Oprela sa chrbtom o čelo postele a znova do mňa zapichla svoj naštvaný pohľad.
„Čo sa vlastne stalo?,“ spýtala sa už miernejším tónom.
„Neviem. Vyšla si pred dom a zbadala ma, zrazu sa ti podlomili kolená a odpadla si. Dievča, to je dobré, že mám na teba takýto vplyv, ale fakt by si s tým odpadávaním už mohla prestať, dostávam svalovicu do rúk, čo ťa musím nosiť do postele,“ prevrátil som pobavene očami a sadol si na kreslo.
Aj ona prevrátila očami. Uškrnul som sa.
„Nie , teraz fakt. Je ti zle alebo čo? Zavolám radšej doktora“.
„Nie, netreba. Pôjdem k nemu sama. Nie som chromá, aby ku mne musel chodiť domov,“ znova prevrátila očami a posadila sa s nohami pevne postavenými na zemi. No, pevne postavenými...triasli sa jej. Vedel som, že keby sa teraz postaví, znova spadne. A ja ju už dvíhať nebudem. Jednoducho nie.
„Nie. Zavolám doktora. Alebo mám radšej zavolať záchranku, nech ťa odvezú do nemocnice?,“ spýtal som sa s ľahostajným výrazom v tvári a s nadvihnutým obočím.
„Nie,“ povzdychla si vyčerpane „doktorka bude stačiť. Číslo nájdeš v tom šuflíku,“ ukázala na malý šuflík vedľa písacieho stola.
