Nechcela som dnes pridať časť, ale keďže ideme zajtra do školy, tak aspoň nejak som vám chcela spríjemniť večer:D teda dúfam, že spríjemniť :D
ďakujem vám za všetky komentáre a lajky:)))
btw, táto časť sa mi celkom páči (áno, viem, samochvála smrdí :DDDDD) ale je to trochu také roztomilé :3 aspoň z môjho pohľadu :)
Horanka_xx
24.časť
„Beriem,“ usmiala som sa.
„Neviem, môžem ťa objať? Povedz mi, ak budem robiť niečo, čo sa ti nebude páčiť, dobre? Často robím veci a až potom nad nimi premýšľam. Nechcem, aby si sa ma bála, chápeš? A keď sa odtiaľto vrátime, toho hajzla nájdem a rozkopem mu vtáka!,“ priblížil sa bližšie ku mne.
„To netreba Niall,“ znova som sa usmiala a natiahla sa k nemu „ale ďakujem. Za všetko. Už mi je lepšie,“ uložila som si hlavu na jeho hruď. Až teraz som pochopila, prečo sú objatia také dôležité. Dodávajú človeka silu, zvlášť od človeka, ktorý..ktorý vlastne čo? Má ma rád? Alebo sa len zľutuje nad chúďatkom, ktoré sa ožralo a potom bolo znásilnené?
Ale naozaj ma potešilo jeho správanie..to, ako hovoril, že pôjde za ním, zavesí ho za gule do prievanu alebo mu rozkope vtáka..možno mu na mne naozaj záleží.
Teraz som pochopila, že ho mám rada. A moc.
Aj keď to nechcem..ale prečo sa tomu tak bránim? Možno je to naozaj v pohode chalan..
Bože Christina, spamätaj sa. JEHO otec chodí s tvojou matkou, je absolútne vylúčené, aby si si TY začala niečo s jeho synom,- napomenula som sa v duchu.
Dosť dlho sme sa objímali. Pomohlo mi to. Netušila som, že objatie mi pomôže. Možno mi nepomohlo samotné objatie, ale vedomie, že ma objímal on. Ugh.
„Chceš sa už vrátiť?,“ spýtal sa po do dlhej chvíli ticha a pohladil ma po vlasoch.
„Ešte chvíľu,“ usmiala som sa mu do hrude.
„Ešte raz sa ti chcem ospravedlniť, za moje správanie. Správal som sa ako idiot, stále som ťa skúšal..keby si mi povedala skôr, čo sa ti stalo, choval by som sa inak,“ znova sa mi ospravedlnil, keď ma odprevadil pred moju izbu.
Vyzeral, že to naozaj myslí úprimne a že ho to mrzí.
„To je v pohode Niall,“ slabo som sa usmiala. Na jednej strane sa teším, že som to konečne niekomu povedala, no na druhej, prečo práve JEMU?
Prečo som musela priznať svoju slabosť pred Niallom?!
„Odteraz sa mi môžeš zdôveriť naozaj so všetkým. Nič predo mnou nezatajuj, dobre?,“ odhrnul mi prameň vlasov z tváre. Bože, aké milé, roztomilé gesto....
Čo to s ním dnes je?!
„Dobre,“ vydýchla som si. Chcela som už ísť do svojej izby a vstrebať všetko, čo sa stalo v posledných pár hodinách. Najskôr to živočíšne bozkávanie, potom priznanie mojej slabosti..je toho na mňa dnes nejak veľa.
„Choď si ľahnúť. Prídem ťa skontrolovať, dobre?,“ spýtal sa po chvíli.
„Dobre,“ usmiala som sa a zavrela mu dvere pred nosom. Potom som sa o ne oprela a zošuchla sa k zemi. Bez nejakého nevysvetliteľného dôvodu som sa rozplakala.
*NIALL*
Šiel som rovno do svojej izby, tresol dverami a začal nadávať jak pohan. Prečo mi to kurva nepovedala skôr?! Prečo, prečo, prečo?! Rozmlátil by som tomu hajzlovi hubu, odrezal mu vtáka a...proste by som bol schopný ho zabiť.
