V tejto časti striedam pohľady trošku viac, ale tak hádam vám to nevadí :)
páči sa mi to "pomalé uvedomovanie si" , že jeden druhého ľúbia :P na to si ešte počkáte, :)
btw opäť trošku romantická časť :3 venujem @TessRuskov :**
16. časť
*CHRISTINA*
Rozlepila som oči a hneď sa zamračila. Po prvé ,na slnko, ktoré mi svietilo presne do ksichtu a po druhé, že je dnes veľký deň a ja musím byť v posteli. Neviem, či to prežijem. Toto sa ešte nikdy nestalo. Veľká party a ja na nej nebudem. Kokos, tento svet ide pomaly, ale isto dolu vodou...
Vzdychla som si a natiahla sa. Zobrala som si mobil a zistila, že je 6 ráno. Znova som sa zamračila. Dobrovoľne som vstala ráno o šiestej?
Začínam mať pocit, že tá horúčka mi už lezie hore krkom..vlastne, ten pocit mám už dávno.
Odkedy..odkedy som sa normálne bavila s Niallom.
Moje myšlienky opäť lezú k nemu. Toto nie. Fakt sa niečo deje.
Postavila som sa z postele, ale zatočila sa mi hlava, tak som si sadla. Bože, nech som už zdravá, prosím!
Opäť som sa postavila, ale tento krát oveľa opatrnejšie a pomaly som kráčala ku dverám. Skôr , ako som ich otvorila, som si o ne oprela hlavu a poriadne sa nadýchla.
Je mi zle. Cítim sa blbo. Potrebujem..Niallovu spoločnosť.
Úplne bez hanby si priznávam, že ho teraz potrebujem. Zayn sa na mňa vykašlal, matka je v práci a on je jediný, ktorý ma môže teraz rozveseliť, alebo naštvať.
Skôr, než som sa stihla uvedomiť, ma nohy viedli k dverám do „jeho“ izby. Znova som si oprela čelo o dvere.
Bože, čo to robím. Zastav ma!
Nemôžem mu len tak nabehnúť do izby..čo mu asi tak poviem?! Čo spravím?..nie, nie..rýchlo som tento nezmyselný nápad zavrhla a odkráčala som do bezpečnej vzdialeností od tých prekliatych dverí, ktoré nás od seba delili.
Zišla som dolu do kuchyne a dala si uvariť čaj. Oprela som sa o linku a hľadela von z okna. Dnes je fakt krásny deň...
„Nemala si byť v posteli?,“ vyrušil ma jeho chrapľavý hlas. Dúfam, že som ho nezobudila, keď som si tresla čelo o jeho dvere...
„Mám umrieť od smädu?,“ usmiala som sa, ale keď som sa za ním otočila, úsmev som zamaskovala zamračeným pohľadom.
„Mohla si ma zavolať“.
„Iste, ráno o šiestej budem vykrikovať na celý dom, nie? trošku rozmýšľaj,“ poklepala som si po hlave a prevrátila očami.
„Existuje také niečo ako telefón,“ založil si ruky na hrudi.
„Po prvé, nemám tvoje číslo a po druhé, nie som dement, aby som si neurobila čaj sama,“ vypla som vriacu vodu a zaliala si čaj.
„Prepáč, ale doktorka povedala, že máš ležať celý deň v posteli. To číslo ti rád dám,“ uškrnul sa a z vrecka nohavíc si vytiahol telefón.
„Prepáč, ale nenosím telefón všade so sebou,“ znova som prevrátila očami a pohla sa na odchod s horúcim čajom v ruke. Keď som prechádzala okolo neho, nejako sa mi zamotali nohy a ja som si obliala ruky.
„Do riti!,“ skríkla som.
„Klud, veď sa nič nestalo,“ zobral mi šálku z rúk a potom mi utrel ruky do utierky. Celý čas som ho zaujato sledovala.
