Nechcem sa stále opakovať, ale proste musím..ďakujem vám za podporu v tomto príbehu..ďakujem za hviezdičky a komentáre :3 komentáre si vážim ešte viac, pretože viem, že to naozaj čítate a že vás to baví..dúfam , že vás budú baviť aj tieto časti, kde nebude chýbať ten humor a trošku romantiky:33
Horanka_xx
11. časť
„Tak čo slečna, čo vám je?,“ spýtal som sa jej, keď sa vrátila od doktorky „to tam bolo veľa ľudí, alebo si bola taká dementná a nemohla nájsť dvere od jej ambulancie?“ zdvihol som nechápavo ruku s hodinkami.
„Veľmi vtipný,“ prevrátila očami „ potrebujem ísť do lekárne“.
„A ja ťa tam mám odviesť,“ poznamenal som a pozrel sa na ňu.
„Vieš čo, strč si niekam tie uštipačné poznámky. Naozaj ma bolí hlava a nemám náladu, tak ak ma tam nechceš odviesť, nemusíš. Môžem ísť aj pešo,“ položila ruku na kľučku od dverí a chystala sa vystúpiť.
„Dobre, počkaj. Odveziem ťa“.
„Ďakovať ti nebudem“.
„To ani nečakám“.
„Fajn“.
Odviezol som ju do lekárne a počkal v aute. Vrátila sa s igelitkou, ktorú mala naplnenú liekmi.
„Preboha. Čo ťa chcú otráviť?“.
„To by sa ti páčilo, čo?“.
„Ani nie. To by bola bezbolestná smrť,“ uškrnul som sa a ona prevrátila očami.
Keď sme vystúpili pred domom, oprel som sa o auto a vytiahol si mobil. Čakal som, kým pôjde prvá, pretože som si zabudol kľúče. No , keď prešla okolo mňa, videl som ako sa zakolísala a zrazu bola na zemi.
Nie som taký hajzel, aby som ju tam nechal, tak som sa k nej zohol a jemne ju fackal po tvári.
„Christina, no tak, preber sa,“ triasol som ňou.
„Čo..čo jee? Kde som?,“ otvorila oči a pozerala okolo seba.
„Na ulici. Odpadla si. Asi z tej horúčky,“ pomaly som jej vsunul ruku pod chrbát „odnesiem ťa,“ zdvihol som ju a odniesol do domu. Rovno do jej postele.
„Lež. Spravím ti čaj,“ ponúkol som sa a otočil sa ku dverám.
„Nemusíš sa o mňa starať“. Otočil som sa a usmial.
„Ty si vážne strašne tvrdohlavá. Je ti zle, priznaj to. Potrebuješ, aby sa niekto o teba postaral“.
„Nerob zo mňa malé decko, postarám sa o seba sama,“ posadila sa na posteli a snažila sa vstať. Bola strašne bledá. Nohy sa jej podlomili; inštinktívne som k nej pribehol a zatlačil ju za ramená do postele.
„Prestaň s tým aspoň teraz. Priznaj, že potrebuješ pomoc. Priznaj si to“. Chcel som, aby to povedala nahlas. Pekne a zreteľne.
„Dobre. Fajn. Pomôž mi,“ odula urazene peru.
Uškrnul som sa a vybehol z jej izby. Dal som zohriať vodu na čaj a oprel sa o linku.
O chvíľu som jej priniesol čaj aj s citrónom a teplomerom.
„Nech sa páči. Odmeraj si teplotu. Máš teraz nejaké lieky?,“ položil som jej tácku na posteľ.
„Asi hej. Myslím, že tie so zeleným pásikom,“ natiahla sa k taške.
