Dotknúť sa nebies

1. Dievča a chlapec

Ležím v strede kukuričného poľa ako vždy, keď som tu a pozerám na krásne modré nebo. Moju dušu to neuveriteľne ukľudnuje. Nesmierne mi chýbalo toto miesto. Keby to bolo možné, zostanem tu navždy, ale žiaľ, to nie je možné. Niekedy sa chcem stratiť, zmiznúť niekam. Odísť od všetkého. Ukryť sa. A pritom pravdou je to, že netúžim po ničom inom , iba po tom, aby ma niekto našiel. Skutočne našiel a pochopil. Miloval.
Z môjho rozmýšľania ma vytrhne šum lístia. Niečo alebo niekto sa ku mne približuje.
Sadla som si. Trošku ma to desí, dúfam, že to nebude nijaké divoké zviera. Už je skutočne blízko.

Zadržím dych a spoza hustých kukuríc vybehne malé čierne šteňa pudlíka a hneď sa na mňa vrhne a začne ma oblizovať. Zasmejem sa nad tým ako také malé šteňa mohlo robiť taký hluk.
     „A čo tu robíš? A samé?" chytila som ho do náručia a postavila sa, či nebudem počuť nejaký hlas, ktorý by volal toto rozkošné šteniatko. Nič nepočujem.
     „Čo s tebou budem robiť." znovu som sa mu prihovárala. Je také roztomilé.
     „Vrátiš mi ho." ozval sa za mnou neznámy chlapčenský hlas. Nadskočila som, pretože teraz som sa naozaj poriadne zľakla.
Otočila som sa smerom ku nemu.
     „Vieš o tom , že je neslušné prikrádať sa zozadu a strašiť ľudí!" hneď som ho pokarhala. Podišiel ku mne bližšie, a tak som si ho mohla poriadne prezrieť. Je celkom fešák, približne v mojom veku, vysoký, pekne stavanej postavy. Má kratšie hnedé vlasy upravené do moderného strihu, súmerné črty tváre, kráse tvarované plné pery. A oči, tie oči sú čierne a neskutočne hlboké...

     „Prepáč nemal som v úmysle ťa vystrašiť." no trochu aj mal lebo je na mojom obľúbenom mieste, to jej však nebudem hovoriť.
Vyzerá veľmi milo. Nie je príliš vysoká, ale zato má veľmi peknú postavu. Teda hlavne prsia a zadok. Má naozaj krásne prsia a v tom obtiahnutom tričku vidieť aké sú pevné. Bože. Pekná brunetka. Najkrajšie má oči. Takú farbu som ešte nevidel, ale mám pocit, že by som sa do nich dokázal pozerať večne.
     „Kto si?" opýtal som sa.

Vidím, že si ma prezerá, tak isto ako ja jeho, teda ja mu nepozerám tak dlho na prsia ako on mne. Chalani. Len sa nad tým zasmejem. Mala som si dať podprsenku, aj keď som si myslela, že nikoho nestretnem. Snažím sa tu byť vždy osamote. Ostatných tínedžerov a všeobecne ľudí mam dosť cez rok. Toto je moja psychohygiena. Nemal tu byť nik tak ako vždy.
     „Kto si?" zo zamyslenia ma preruší svojou otázkou.
     „Dievča." odpovedala som a usmiala sa na neho.

     „A ešte k tomu vtipné." aj ja som sa na ňu usmial.
     „Vrátiš mi ho. Musím ho zobrať starému otcovi, idú ho očkovať." ostal by som tu s ňou rád dlhšie, ale naozaj to teraz nejde. Škoda.

Úplne som zabudla, že stále držím jeho šteniatko.
     „Och samozrejme, nech sa páči." podala som mu ho. Ako si ho bral, tak sa mi dotkol ruky a hneď sa začervenal. Zasmiala som sa. Otočil sa a vybral sa preč.
     „Kto si?" teraz som sa spýtala ja jeho, ešte skôr než sa mi stratí z dohľadu. Zastal, otočil sa ku mne a usmial sa na mňa žiarivým úsmevom.
     „Chlapec" žmurkol na mňa a odišiel.
Počas celých prázdnin som ho tu viac nestretla.