Dotknúť sa nebies

10. Zmluva s diablom

Celú cestu lietadlom som si všetko plánovala. Rozhovor, vybaviť školu, pobaliť sa a potom šup naspäť za mojou láskou.
Rozhovor s matkou bude veľmi náročný a je mi jasné, že ak chcem z toho vyjsť víťazoslávne budem musieť zapredať dušu. Kvôli nemu to urobím bez mihnutia oka. Po nekonečné dlhom lete sme konečne pristáli, vyčkala som na batožinu, po sto rokoch zapla mobil, kde mi svietila SMS s informáciou, že po mňa príde Amanda. No super. Hneď ako som vyšla von z letiskovej haly, som ju zbadala.

     „Tuuuuuut tuuuuuut" začala na mňa trúbiť.
     „No tak, nemám na to celý deň" tak toto mi vôbec nechýbalo, v duchu som si vzdychla. Hodila som kufor do auta a nasadila do jej prehnane drahého auta.
     „Matka nemala čas?" určite nie, keď poslala práve ju.
     „Maminečka mala dôležité rokovanie. Mám ťa doviesť k nej do kancelárie." pri oslovení mojej matky slovom „maminečka" ma takmer naplno od žalúdka. Prikývla som, že rozumiem a ďalej sme sa nerozprávali. Vybavovala dôležitý telefonát s kamoškou o tom, kto má kde akú celulitídu. Panebože, život tu a tam je úplne odlišný. Toto poznanie ma zabolelo.
Amanda ma vysadila pred obrovskou budovou, kde má mama kanceláriu. Nastúpila som do výťahu, a čím som k nej bola bližšie, tým som bola nervóznejšia a nervóznejšia.
     "Cink" dvere výťahu sa otvorili a hneď ma privítala sekretárka.
     "Slečna Pearce, posaďte sa, pani Pearce vás o chvíľu príme." usmiala sa na mňa svojím krásnym umelým chrupom.
     „Sofia" zjavila sa vo dverách Abigail Pears vysoko postavená právnička zazobaných, moja matka. Vždy dokonale upravená, oblečená v drahom kostýme.
     „Matka" pozdravila som ju. Trochu sa mi roztriasli ruky.
     „Tak poď" pozvala ma do svojej kancelárie. Mam pocit, ako by som išla na rozsudok smrti a nie na rozhovor s vlastnou mamou. Striasla som zo seba nepríjemný pocit.
Posadila som sa za stôl naproti matke.
     „Počúvam" umelo sa na mňa usmiala.
     „Takže, rada by som ostala žiť u babičky na jeden celý školský rok. Na škole máme možnosť výmenného pobytu a.." nenechala ma dokončiť vetu a skočila mi do reči.
     „Sofia o tom sme sa už raz bavili a.." teraz som skočila do reči ja jej.
     „Ja viem, ale.. " snažila som sa bojovať.
     „Zastav sa, urobíme to inak, daj mi dobrý dôvod a dohodneme sa." usmiala sa, pretože si myslela, že práve vyhrala a začala si niečo vypĺňať vo svojich papieroch. Tak to teda nie. Nemôžem jej povedať, že to robím kvôli Sebastiánovi, mám to vymyslené inak.
     „Vieš, premýšľala som, že nakoniec predsa len pôjdem študovať právo, ako si vždy chcela a na škole v Londýne robia perfektnú predprípravu už na strednej." zdvihla jedno svoje dokonale obočie. To znamená, že som plne upútala jej pozornosť.
     „A ak by si mi to dovolila, prestanem sa vzpierať všetkému a nebudem ti viac vzdorovať. Budem tvojou dokonalou a poslušnou dcérou." upriamil na mňa svoj ostrý pohľad.
     „Takže, ak tomu dobre rozumiem, budeš študovať právo, tak ako som chcela a konečne prijmeš zodpovedne svoje miesto v rodine? Skončia sa hádky o tom, či tam ideš alebo nie a budeš plniť všetko, čo bude potrebné?" inak povedané zapredám ti svoju dušu.
     „Áno, mama, presne tak" pozrela som si na ruky, ktorými som si stláčala kolená, aby som trochu uvoľnila nervozitu.
     „Tak v tom prípade sa dohodneme." áno, áno vyšlo to. Nemôžem uveriť, že to naozaj vyšlo.
     „Dáme to, ale pekne všetko na papier, aby si z toho neskôr nemohla vycúvať." čo len chceš, ak to znamená, že na rok odídem preč za babi a Sebastiánom.
     „Samozrejme" vstala a podala mi ruku. Ja som jej podala tu svoju. Áno je to čudné.
     „Dobre a teraz už choď, mám dôležité stretnutie, uvidíme sa doma." prikývla som a vybrala sa preč. Nechce sa mi ísť ešte domov do zlatej klietky, tak som zobrala telefón a vytočila Trevorové číslo.

     "Sofi, skoro som odpadol, keď som videl tvoje meno na displeji." smial sa Trevor.
     "No vidíš, prekvapenie." smiala som sa.
     "Čo sa stalo, že už nie si u babičky?" bol zvyknutý že sa vraciam až tesne pred začiatkom školy."
     „Nastali určité zmeny..." a všetko som mu vyrozprávala.
     „Neuveriteľné, že ti to dovolila" neveriacky kýval hlavou. Ja som sa len víťazoslávne usmievala.
     „Nehovorme len o mne, ty máš čo nové?" chcela som vedieť.
     „Čo ja viem, nič moc ako vždy, furt je nejaká párty. U nás doma sa prerába." pretočil očami.
     „A čo sa zase prerába?" začala som sa smiať, pretože odkedy si Trevorov otec našiel novú ženu, stále niečo mení.
     „Som ti nehovoril? Prerába izbu pre svojho syna, ktorý sa ku nám nasťahuje a bude tu s nami žiť." znovu pretočil očami.
     „Netvár sa tak, určite to bude fajn a možno to bude fešák" žmurkla som na neho. Už som vám vravela, že Trevor je gay. Teda veľmi pekný gay. To je podľa mňa dôvod, prečo si tak dobre rozumieme. Je jediný chalan naokolo, ktorému sa možno zdôveriť bez toho, aby sa ma zároveň nesnažil pretiahnuť.
     „No neviem. Je z Londýna a tí nie sú príliš pekní." povedal a mávol rukou.
     „Tak to by si sa čudoval, akých pekných by si tam našiel." pri spomienke na Sebastiána som sa začala usmievať od ucha k uchu.
     „Sofia, ty jedna" vybuchli sme do smiechu.
Niekoľko ďalších hodín sme sa rozprávali a ja som mu všetko rozpovedala.
     „No, tak po tomto som zvedavý na toho Londýnčana." cmukol Trevor perami.

Každý deň ju tu vyzerám, či nepríde. Bol som sa spýtať aj u jej babičky, ale nikto tam nebol. Zrejme si to musím priznať a nejako sa s tým vyrovnať... Je koniec. Naozaj koniec?
Nečakaj na mňa, tie slová mi vypaľujú hlbokú dieru do srdca. Nemôžem tu ďalej zostať, inak sa zbláznim.
Vrátil som sa k otcovi do Londýna.
     „Tak o čom si sa vlastne chcel rozprávať?" keď si spomeniem, ako som ho chcel presvedčiť, že nechcem ísť do Ameriky, a teraz to beriem ako jediné možné východisko, je mi do plaču.
     „Otec, rozmýšľal som, že by som odletel už na konci tohto týždňa." pozrel na mňa prekvapene.
     „A čo rozlúčková párty?" pripomenul mi.
     „Nechce sa mi tam." naozaj nemám náladu na nejakú párty.
     „Ak si to dohodneš s mamou, ja s tým problém nemám." povedal nakoniec.
Tak som sa nakoniec dohodol s mamou, že priletím v nedeľu.

Školu už mám tiež vybavenú. Vedela som, že to nebude problém, patrím k najlepším študentom tejto školy. Mám tu naozaj dobre meno, aj keď kopu času sa tu musím vždy pretvarovať a umelo si udržiavať popularitu kvôli našej rodine. Ani si neviete predstaviť, aké choré je to. Ale teraz konečne budem žiť normálne. V nedeľu odlietam, neviem sa dočkať. Ešte ma čaká jedna módna prehliadka, na ktorú musím ísť, keďže som s mamou uzavrela dohodu a podpísala zmluvu.

     „Určite ti nebude prekážať, že ma po skončení odvezieš na letisko?" už som sa to Trevora pýtala asi štvrtý krát.
     „Po štvrtý krát ti hovorím, že nie, aj tak tam musím vyzdvihnúť toho Angličana." bože vždy na to zabudnem. Som už taká nervózna, už iba pár hodín a odlietam.

     „Sofia, poď sa dozadu nachystať." prerušila náš rozhovor žena, ktorá to tu organizovala. Prevrátila som na Trevora očami, tak aby to nevidela a vybrala sa za ňou s veľkým úsmevom. Bože chystali ma snáď cez dve hodiny.