Dotknúť sa nebies

38. Nový Začiatok

Toľko krát to už bolo takto. Raz hore a raz dole. Teraz je však už tomu úplný koniec. Už viac nie je súčasťou môjho života. Ostalo po ňom len prázdne miesto v mojom srdci. Chyba mi. Každý jeden deň. Niekto hovoril, že zíde z očí zíde z mysle. To je taká blbosť. Neverte tomu. Nie je to tak. Aspoň zatiaľ nie. Možno časom. Ubehol len mesiac. A teraz som tu. Presťahovali sme sa cez pol krajiny aby sme sa uistili, že nikoho z nich už nestretneme. Chceli sme odletieť do Anglicka len nastal problém so školou a tatino tu má ešte jednu dôležitú zákazku. A potom preč z tejto krajiny. Všetko zlé tu nechám. Presne tak. Bože keby ste vedeli čo sa ešte dialo u nás doma keď som si bola po veci a po.. vždy ma ta spomienka viac a viac rozplače. Po moju Iris. Nebola tam. Ta potvora ju niekam odniesla. Trhá mi to stále srdce. Moja Iris.
Prehľadala som cely dom a nikde nebola. Keď prišla Amanda snažila som sa to z nej dostať. Iba ma vysmiala a tak skončila aj z druhým monoklom a keby sa do toho nezapojila matka tak prisahám, že by som to z nej vytĺkla. Doslova a do písmena. Nakoniec to tam skončilo obrovskou hádkou medzi matkou a otcom. Nemala som na výber a musela odísť bez toho aby som zistila kde je. Dokonca bez akýchkoľvek vecí. Všetko tam ostalo. Začali sme tu od úplného začiatku. Máme veľmi príjemný a pekný byt. Býva tu s nami aj tatinova priateľka Hannah a jej dcéra Izabella. Voláme ju Izzie. Je v mojom veku. Sú naozaj veľmi milé. Je to také úplne iné.
„Sofi ako sa dnes cítiš?" spýtala sa ma Hannah pri raňajkách.
„Dobre" usmiala som sa na ňu.
„Ranné nevoľnosti sú už trochu lepšie?" Hannah je gynekologička takže ma veľmi sleduje aby bolo všetko v poriadku hlavne po tom čo napáchala moja matka s Amandou a antidepresívami. Našťastie je zatiaľ všetko v poriadku.
„Ja už pôjdem aby som stihla vyučovanie." stala od stola Izzie.
„Pekný deň zlatko" usmiala sa na ňu Hannah.
„Aj vám dievčatá a nezúfajte na obed ma máte späť." smiala sa Izzie a my spolu s ňou. Je proste úžasná.
„Aj ja pôjdem na vyučovanie. Čaká ma dnes pár testov" usmiala som sa a odišla do izby. Škola síce robila problémy ale nakoniec sme to dohodli, že tento posledný ročník si dokončím zrýchlene a hlavne diaľkovo. Prídem len na záverečný test a ceremoniál. Teda ja sa ho chystám vynechať. Čím menej sa budem musieť zdržať v tom meste tým lepšie. Ešte v ten večer potom odletím do Londýna. Ostatní pôjdu už o týždeň skorej. Zapla som počítač a venovala sa tomu čo bolo treba.

Už je to mesiac čo je preč. A stále to všetko bolí rovnako. Na škole som si vybavil posun záverečných skúšok o mesiac lebo som nebol schopný sa ma to sústrediť. Takže ma čakajú zajtra. Naozaj už nás nič nespája? Veru už nič.
„Porazí ma z teba. Čo si ty za potvoru!" kričala na niekoho Amanda hneď jak vošla do bytu. Vstal som a išiel sa pozrieť. Iris. Neverím vlastným očiam. Ona priniesla Iris. Hneď jak ma zbadala sa vytrhla Amande z vodíka a utekala ku mne.
„Sebastián ty si doma. Nemal si byť na skúškach?" vyľakane na mňa pozerala.
„Až zajtra" ozrejmil som jej.
„Aha" tvárila sa čudne.
„Čo tu robí iris?" bol som v tom, že určite išla so Sofiou. Nikdy by ju tu nenechala.
„No keď Sofia odišla nechala ju u mami a ta to tam s ňou už nevie vydržať tak som ju bola zobrať že ju dám do útulku. Ale bolo zatvorené." Povedala podráždene.
„Tam nepôjde ani omylom. Ostane u nás keď sa jej panička na ňu vykašlala." nechce sa mi naozaj veriť žeby ju tu nechala. Amanda na mňa pozerala v šoku ale okamžite nahodila úsmev.
„To je úžasný nápad láska" dodala. Je tu dosť miesta aj pre psa. Presťahovali sme sa totiž do nového domu, ktorí sme dostali od Amandinho otca k zasnúbeniu. Je to hotový palác.
„Ozaj láska, dnes idem doladiť niektoré veci. Už sa neviem dočkať už len päť mesiacov a stanem sa tvojou ženou." podišla ku mne a pobozkala ma. Veru o päť mesiacov už budeme manželia. Vybrala sa prezliecť do šatníka. Pozrel som na Iris.
„Ideme do parku kráska" vrtela šťastne chvostíkom. Pôjdeme ti aj nakúpiť potrebné veci. Poškrabkal som ju za krkom kde som narazil na obojok. Pozrel som lepšie a zbadal tam Sofiine meno. Predsa nás niečo spája.

Večer som ležala v posteli a premýšľala. Otvorili sa dvere a cez ne pribehla ku mne Izzie a vopchala sa ku mne do postele.
„Čo robíš?" spýtala sa ma.
„Premýšľam" zasmiala som sa a pozrela na ňu. Viem čo bude nasledovať.
„Zasa. Ty toľko premýšľaš. Si ako stará žena." naoko som sa na ňu zamračila.
„Vidíš už máš aj vrásky." vybuchli sme do smiechu obe.
„Ako bolo dnes v škole" študuje psychológiu.
„Super dnes sme brali veľa zaujímavých vecí. Ako napríklad vplyv negatívnych myšlienok a to ako sa ich zbaviť aby sme boli šťastnejší." sypala zo seba rýchlosťou blesku.
„Tak to by ma zaujímalo ako sa to dá. Ja sa naozaj snažím ale vôbec to nejde" prerušila som ju.
„Ak chceš tak ti s tým pomôžem. Je to veľmi jednoduché." hneď sa mi nadšene ponúkla.
„Super budem tvoj prvý pacient" znovu sme vybuchli do smiechu.
„Neboj budem veľmi jemná" a pukla si prstami. Určite z nej bude najlepšia psychologička. Bože keď si spomeniem ako matka tvrdila, že som psychicky narušená a že mám kopu diagnóz. A pritom nič z toho nie je pravda. Rýchlo som potriasla hlavou. Toto sú tie negatívne myšlienky ktoré vás priam otrávia.
„Vieš čo začnime hneď." Izzie sa posadila a začala šťastné tlieskať.
„Super ale budeme potrebovať pero a papier."