Dotknúť sa nebies

34. Spúšť

Ten pocit prázdnoty v mojej hlave je na chvíľu oslobodzujúci. Pozerám len von oknom a nič. Žiadna myšlienka. Aspoň na chvíľku mám pocit pokoja pred tým než sa postavím z očí do očí spúšti v mojom živote.

     „Sofia ty nie si v škole" rozdrapila matka dvere mojej izby. Ani som sa nepohla.
     „Čo ti je?" postavila sa predo mňa.
     „Necítim sa dobre" čo je naozaj pravda.
     „Vyzeráš hrozne, to bude určite nejaká chrípka" skonštatovala a pratala sa preč. Nemá rada keď je pri nej niekto chorý. Fajnovka.
     „Dám vedieť do školy, že si chorá a ty sa daj rýchlo do poriadku." zabuchla dvere. Matka roka toto. Zahnala som myšlienky na ňu a vrátila sa späť ku svojej činnosti. Prázdnemu pohľadu von oknom.
A dni plynuli.

Každý večer trávim tým, že sa poriadne rozbijem. Ak sa dostanem do školy väčšinu hodín prespím. Ešte že doteraz som mal šťastie a nestretol ju. Stále ma to bolí. Nikdy sa cez to neprenesiem.
     „Sebastián počkaj chvíľu" zastavila ma Amanda pri nastupovaní do auta.
     „Čo chceš?" štekol som na ňu. Ešte stále sa proste hnevám na celý svet.
     „Radšej nič" otočila sa na odchod. No dobre.
     „Prepáč, nemám svoj deň." povedal som stále namrzeným hlasom.
     „Deň? Myslíš dní, nie? Ja viem. Chcela som ti len povedať, že som tu ak by si potreboval sa s niekým porozprávať." povedala Amanda.
     „Dobre" sucho som odvetil.
     „Viem ako sa teraz cítiš. Nie je tomu tak dávno." narážala na náš rozchod. Nikdy som si nevšimol, že by ju to nejako trápilo. Lepšie povedané, že som si ju už vôbec nevšímal. Trochu ma zamrzelo, že som na ňu nepríjemný.
     „Ďakujem" trochu som sa pousmial.
     „Číslo máš" aj ona sa pousmiala.
Nasadol som a už ma nebolo. Do ktorého baru pôjdem dnes? Čo tak. Už viem.

Prešli už dva týždne čo som neopustila múry tohto domu. Spánok mi pomohol sa trochu vyrovnať s tým čo sa stalo. Stále síce nechápem čo sa to stalo a ako sa to stalo, ale nevládzem sa v tom furt utápať. Hlavne teraz. Dnes mám kontrolné vyšetrenie u doktorky, či je všetko v poriadku.
Vypratala som sa z postele, dopriala si poriadnu sprchu a namaľovala sa. Áno ja som sa namaľovala. Trevor by mi zatlieskal. Musím predsa zakryť tie obrovské čierne kruhy pod očami. Moc sa to síce nepodarilo ale čo už.
     „Sofi vitaj ako sa cítiš?" privítala ma doktorka v ordinácii.
     „Dobrý deň. Celkom sa to dá ale som stále veľmi unavená. Prespím celé dni a noci." povedala som popravde.
     „Naozaj? Počkaj skontrolujem ešte raz výsledky." ťukala v počítači.
     „To je zaujímavé. Železo je v poriadku ale toto je tu zvláštne. Nebrala si v poslednom čase nejaké tabletky?" spýtala sa ma doktorka.
     „Nie. Vôbec žiadne lieky neberiem už dlhšie. Už ani antikoncepciu." veď predsa odkedy sa prišlo na to že som tehotná bolo by to nelogické.
     „Ani tabletky na bolesť? Antidepresíva?" pokrútil som hlavou že nie.
     „No podľa tohto to vyzerá, že si niečo brala. Ešte je možnosť, že by sa splietlo laboratórium." poznamenala doktorka.
     „Naozaj som nič nebrala. Teda určite nie vedome. Ale musím uznať, že som unavená ako keby som nejaké brala." skonštatovala som.
     „Dobre o dva týždne zopakujeme krv a uvidíme. Pod spravíme ti ultrazvuk." povedala doktorka. Prešli sme ku prístroju. Všetko nachystala a začala ma vyšetrovať.
     „Sofi pozri" a natočila ku mne obrazovku. Vidím len niečo čierne a miestami biele.
     „Čo tam mám vidieť?" opýtala som sa.
     „Pozri tu je bijúce srdiečko" a ukázala na niečo blikajúce. Bože to je úžasné. Ostalo mi až do plaču od dojatia. Môjmu bábätku bije srdiečko. Kvôli tebe to nevzdám a budem bojovať. Kvôli tebe všetko. Par sĺz mi stieklo po líci.
     „Je to nádherné že?" usmiala sa na mňa doktorka.
     „Je" súhlasila som.

Zobudilo ma klopanie. Otvoril som oči a zistil, že som zaspal v aute pred barom.
     „Si v poriadku" spýtala sa ma Amanda. Ona je tuším všade.
     „Hej, hej už idem domov, len som si tu trochu odpočinul" asi ešte nafúkam ale musím si ísť domov si ľahnúť strašne ma bolí hlava.
     „Snáď nechceš šoférovať v takomto stave?" pozrela na mňa zdesene.
     „Som v pohode." akurát okolo prechádzalo policajné auto.
     „Ukáž odveziem ťa." otvorila mi dvere.
     „No dobre" má pravdu nemôžem šoférovať v takomto stave. Prešiel som nemotorne na stranu spolujazdca.
     „Fuj tu je smrad. Určite potrebuješ sprchu." pričuchol som si ku tričku. Fuj ma pravdu. Odviezla ma domov. Prvé čo som urobil bolo, že som si ľahol do postele. Musím to vyspať. Zaspal som okamžite.
Zobudil som sa a ucítil úžasnú vôňu kávy, ktorá bola položená na mojom nočnom stolíku.
     „Klop, klop nesiem jedlo" prekvapil ma Amandin hlas pri mojich dverách. Myslel som, že odišla. Doviala ku mne vôňa miešaných vajíčok. Som taký hladný, že aj vlka by som zožral.
     „Len poď ďalej" pozval som ju dnu. Prišla ku mne a podala mi tácku s jedlom. Usmial som sa na ňu a ona sa tiež usmiala.
     „To si tu bola po celý čas kým som spal?" opýtal som sa jej s plnými ústami.
     „To nie, bola som v škole a potom mi zavolala tvoja mama, že musí ísť niekam preč a či by som sa o teba nepostarala." prevrátil som očami.
     „Nie som malé dieťa" pozrela na mňa prísne.
     „Boji sa o teba a ja tiež. Posledné dni to nie si ty a chováš sa ako nerozumné decko." no dobre ma trochu pravdu.
     „Dobre mama na druhú" zasmial som sa na odľahčenie
     „A teraz padaj do sprchy, inak ťa tam odvlečiem za uši. Ja tu zatiaľ vyvetrám." povedala so smiechom.
     „Rozkaz" postavil som sa, zobral si čisté veci a pokračoval do kúpeľne. Doprial som si poriadne horúcu sprchu. Trochu sa mi uľavilo. Usušil som sa. Obliekol a vrátil do izby. Amanda to tu po upratovala a vyvetrala.
     „Ešte raz ďakujem za všetko. Už som v poriadku a nechcem ta zdržiavať." milo som sa jej prihovoril.
     „Nezdržiavaš. Ešte mám niečo v pláne a až potom sa ma zbavíš" poznamenala.
     „A čo také?" opýtal som sa. Som naozaj zvedavý.
     „To ti nepoviem. Uvidíš." prekvapene som nadvihol obočie. Je úplne iná ako bola pred tým. Zvláštne.
     „Tak fajn" odpovedal som
     „Tak sa obleč do mikiny a vyrazíme" vyrazíme?
     „Kam?" nechce sa mi medzi ľudí. Pozrel som na ňu nedôverčivo.
     „Neboj, určite sa ti to bude páčiť len po ceste rýchlo niečo vyzdvihnem." no tak dobre. Zobral som si mikinu a pobrali sme sa od nás preč.

Nechce sa mi ísť ešte domov. Potrebujem sa s niekým porozprávať. Vytočila som Trevorove číslo ale nikto mi nebral. Ach, zájdem aspoň na čaj dnes je trochu chladno.
Pri čaji som sa pohrávala s myšlienkou, že zavolám Olívii. Musím sa jej ešte poďakovať. Chcela som vytočiť jej číslo presne v momente keď mi od nej prišla správa.
     „Ako sa máš?" prečítala som si text správy. Rovno som jej zavolala. Hneď to zodvihla.
     „Ahoj Sofi iba som chcela vedieť ako sa máš?" ozval sa jej milý hlas v telefóne.
     „Ahoj Oli. Mám sa už lepšie. Akurát som ti chcela zavolať a poďakovať sa." je veľmi milá, že sa o mňa tak zaujíma. Aspoň niekto.
     „Bola som v knižnici odniesť knihu. Keď chceš môžem sa za tebou zastaviť." navrhla.
     „To by bolo super ale nie som doma som v meste v kaviarni." vysvetlila som jej kde a nakoniec sa potešila, že je vlastne kúsok odo mňa. Položili sme a po chvíľke sa tu zjavila. Prisadla si ku mne.
     „Ahoj" znovu ma pozdravila s úsmevom na perách.
     „Ahoj" pozdravila som ju aj ja.
     „Som rada, že už ti je lepšie. Už aj vyzeráš o trochu lepšie." usmievala sa na mňa.
     „Ďakujem ti za všetko." chytila som jej ruky.
     „Ale Sofi, nie je začo. To je samozrejme." je naozaj taká milá a dobrá. Započula som známi smiech a pozrela smerom odkiaľ prichádzal. Pri pokladni stála Amanda spolu so Sebastiánom. Niečo jej robil pri tvári ale poriadne som to nevidela. Amanda sa s chuti smiala a Sebastiána tiež. Ani jeden z nich si ma nevšimol. Zobrali si nejaký balíček a spokojne odišli preč. Vyzerali ako dvaja zaľúbenci. Len som sa tomu celému v šoku prizerala a Olívia tiež.
     „Čo to malo znamenať. Dúfala som, že ste sa udobrili." pozrela na mňa Oli s vypleštenými očami.
     „To nemám tušenia. Ale zjavne sa spolu dobre bavia." pozrela som smutne na Olíviu.
     „Sofi povieš mi čo sa vlastne stalo." spýtala sa.
     „Poviem" prikývla som a všetko jej vyrozprávala. Úplne všetko od prvého momentu. Musím to zo seba dostať inak ma roztrhne. Pri zmienke o bábätku na mňa Olívia šokovane vyvalila oči.
     „A on to vie?" pokývala som hlavou že nie.
     „Po tom incidente v šatni sme spolu ešte nehovorili. Keď som sa ako tak pozviechala poslala som mu správu či by sme sa nemohli porozprávať ale stále ju vidím ako nedoručenú. Zrejme si ma zablokoval. Nevidím nič čo sa týka jeho." povedala som smutne.
     „To je strašné ale veď si neurobila nič zlé." povedala Oli nahnevane.
     „Ja viem. Preto to nechápem. Ale vieš čo je najčudnejšie? To video. Je to natočené v mojej izbe a som to ja. Ako je to možné." krútila som nechápavo hlavou. Naozaj nechápem tomu videu. Ako to dokázal urobiť aby to vyzeralo ako to vyzerá.
     „Musíme na to nejako prísť" povedala Olívia odhodlane.
     „Len ako?" už som nad tým rozmýšľala ale nič ma nenapadlo.

Cestou sme sa zastavili v jednej kaviarni. Amanda si tam vyzdvihla nejaký balíček. Pri preberaní zrazu zaaukala.
     „Čo je?" spýtal som sa jej. Mykala šialene okom.
     „Asi mám v oku mihalnicu a bolí ma to" odpovedala a išla si ho pretierať.
     „Ukáž pozriem sa." chytil som jej tvár do rúk a fukol do oka. Okamžite sa rozosmiala.
     „Prestaň. To je hrozné. Nefúkaj mi do oka." zasmial som sa a znovu jej fukol do oka. Nakoniec sme zobrali balíček a pobrali sa preč. Šoféroval som a Amanda ma navigovala. Blížili sme sa ku mne dobre známemu miestu.
     „Tam zaparkuj" ukázala na miesto vyhradené na státie.
     „Kde to sme?" tváril som sa akože prekvapene. Nebudem jej hovoriť, že toto bolo naše miesto so.. So Sofiou.
     „Poď tu za kukuričným poľom je jedno pekné miesto. Vždy keď ma niečo trápi sem chodím premýšľať." povedala a zobrala krabicu, ktorú sme vyzdvihli v kaviarni. Kukuričné pole sme obišli. Nedokázal som sa ubrániť spomienkam čo všetko sa tu odohralo. Potriasol som hlavou aby som to odohnal.
     „Poď už len kúsok." chytila ma za ruku a ťahala ku jej miestu. Prišli sme ku posedu. Vyliezla hore.
     „Tak poď. Snáď sa nebojíš výšok" pobádala ma aby som vyšiel za ňou. Urobil som tak. Rozprestrela deku a otvorila krabicu v ktorej boli koláče. Podala mi plastovú vidličku.
     „Ochutnaj a potom sa pozri von" urobil som presne to čo mi povedala. Ochutnal som výborný čokoládový koláč a pozrel von z posedu. Waw. Bolo to krásne. Široko ďaleko bolo vidieť iba kukuričné pole. Slnko začínalo zapadať a sfarbilo nádherné celú oblohu. Pri tom úžasnom pohľade som aspoň na chvíľu zabudol na tú hroznú spúšť v mojom živote.