Dotknúť sa nebies

37. Už nás nič nespája

Tehotná. Tehotná? Tehotná! Ona je tehotná. Rozdrapí mi to hlavu. Je moje? Alebo toho debila? Och bože Sofia. Mám o ňu šialený strach. Doktorka nevyzerala veľmi spokojne keď rozprávala s jej matkou. Teraz niekam išla. Musím ísť za ňou.
     „Prepáčte, mohol by som vidieť slečnu Pears?" usmial som sa na mladú sestričku na recepcii. Začervenala sa a úsmev mi oplatila.
     „Ste rodinný príslušník?" spýtala sa ma.
     „Áno som jej brat." keď treba budem veru aj klamať. Musím ju proste vidieť.
     „Dobre ale iba na chvíľu musí veľa odpočívať" znovu sa na mňa usmiala. Žmurkol som na ňu a vybral sa za Sofi. Spí ako anjelik. Vyzerá tak pokojne. Prisadol som si ku nej na posteľ. Ani neviem ako a už som sa ku nej skláňal a zaboril hlavu ku jej krku. Ach ta jej vôňa.
     „Sofi prečo sa toto deje?" šepol som ledva počuteľne. Pomrvila sa, pootočila hlavou a pritisla sa ku mne. Neviem či sa zobudila, ale chvíľu sme len tak boli v tesnej blízkosti. Len ona a ja. Niečo buchlo. Dvihol som hlavu. Zbadal som sestričku vôbec som ju nezaregistroval, že vošla do izby.
     „Prepáčte" zatvárila sa ospravedlňujúco. Niečo skontrolovala a odišla. Znovu som pozrel na Sofi. Moju krásnu Sofi. Pohladkal som ju po vlasoch a jemne pobozkal na ústa. Mal by som ísť. Znova som ju pobozkal.

Prebúdzam sa na pocit pier na mojich ústach. Tie mne dobre známe pery. Znovu ich pritlačil na tie moje ale iba na chvíľu. Otvorila som oči. On odchádza.
     „Sebastián." povedala som slabším hlasom. Zastavil sa a otočil sa ku mne.
     „Sofi" ten smútok v jeho očiach. Viem, že to všetko čo sa medzi nami stalo je proste hrozné ale ja neviem môjmu srdcu rozkázať. Vždy keď ho vidím takého to boli aj mňa. Potrebujem ho utešiť.
     „Neopúšťaj ma. Potrebujem ťa. My ťa potrebujeme." podišiel ku mne bližšie.
     „Kto je.. kto je.." nevedel dokončiť svoju otázku.
     „Ty si otcom" pozerala som mu pri tom rovno do očí. Mlčal.
     „Kto iný by to mal byť. Vždy si bol a vždy budeš pre mňa iba ty." pri tých slovách sa trochu strhol. Ja ju zabijem za to čo všetko mu natrepala.
     „Ja naozaj neviem" nakoniec povedal.
     „Čo nevieš?" bože ako ho mám presvedčiť.
     „Čo je pravda a čo nie." chcela som mu odpovedať, ale do izby vošla moja mama aj s nejakou doktorkou.

     „Prepáčte ja už pôjdem" ospravedlnil som sa a okamžite som chcel odísť.
     „Nie len tu ostaň" zastavila ma teraz jej matka.
     „Potrebujem aby si povedal doktorke čo si videl, že sa dialo na záchode." pozrel som na obe prekvapene.
     „No videl som ako sa dievčatá bijú." povedal som pravdivo.
     „Vidíte? Ona ju napadla. Znovu to v hlave nemá v poriadku." povedala jej matka doktorke.
     „Sofia ktoré antidepresíva berieš?" spýtala sa jej priamo doktorka.
     „Žiadne" okamžite odpovedala Sofia.
     „Ale no tak. Podľa krvi vieme, že berieš. Ktoré to sú?" posadila sa doktorka ku nej na posteľ.
     „Ubližuješ tým svojmu bábätku." hovorila takým pokojným hlasom.
     „Znovu vám opakujem že žiadne" znovu zopakovala Sofi. Prečo to proste neprizná ma to aj v krvi.
     „Sofi prosím, povedz im to" prehovoril som na ňu. Rozplakala sa.
     „Sebastián hovorím pravdu. Prečo mi nikto neveríte" pozerala na mňa utrápene. Vidieť ju takto je pre mňa hrozné.
     „Sofia okamžite to povedz. Aj tak sa už liečeniu nevyhneš." povedala rázne jej matka.
     „Na žiadne liečenie nepôjdem. To by si chcela." vybuchla na ňu Sofia.
     „Ale pôjdeš a rovno už dnes." ostal som prekvapene pozerať aj ja. Do izby vstúpila ďalšia doktorka.
     „Prepáčte potrebujem vyšetriť pacientku." rovno nám oznámila.
Všetci sme opustili izbu.
     „Poďte všetko potrebné dohodneme u mňa v kancelárii." povedala doktorka Sofiinej mame a odišli spolu preč. Posadil som sa na najbližšiu stoličku a vložil si tvár do dlaní. Nevládzem z tohto celého.

     „Sofi musíš si dávať veľký pozor. Musíš byť v úplnom pokoji. Zatiaľ je to v poriadku, ale kedykoľvek sa to môže zmeniť." doktorka ma upokojila, že moje bábätko je v poriadku. Hrozne som sa o neho bála.
     „Sľubujem, že už budem v kľude. Naozaj.
     „Sofi v krvi znovu boli aj antidepresíva." ja to nechápem ako je to možné. Zasmedilo ma.
     „Podali by ste mi prosím niečo na pitie?" poprosila som doktorku.
     „Ale áno niekto ti sem doniesol celú prepravku vody" vytiahla jednu fľašu a podala mi ju. Otvorila som a odpila si. Pozrela som na známu fľašku v ruke a vtedy mi to došlo.
     „Panebože" povedala som nahlas.
     „Čo je Sofi?" spýtala sa prekvapene doktorka.
     „Je to v tej vode" nemôžem uveriť že zašli naozaj až tak ďaleko.
     „Čo je v tej vode?" nechápala doktorka.
     „Tie antidepresíva. Vždy po tej vode som unavenejšia a môj pes ju nechcel ani len ochutnať." neskutočné.
     „Ako by sa tam dostali" pozrela na mňa pobavene doktorka.
     „Moja matka alebo Amanda ich tam nejako dali. Chcú ma zavrieť na liečenie. Dokonca už dnes." prekvapene nadvihla obočie doktorka.
     „Viete ju otestovať?" spýtala som sa.
     „Samozrejme" potvrdila. Bolo vidieť že je veľmi prekvapená.
     „Viete aj moje prepustenie trochu zdržať, kým nebudú výsledky?" dúfam, že áno. Ak má prevezme, už sa od nej nedostanem. Musím rýchlo informovať ocina čo sa chystá.
     „Samozrejme, som veľmi zvedavá či sa niečo potvrdí." povedala. Podala som jej fľašku s vodou a odišla. Zobrala som telefón a vyťukala ocinove číslo.
     „Ahoj niečo sa deje.."

     „Rozmýšľaš či je tvoje alebo nie?" vytrhol ma zo zamyslenia Amandin hlas. Ani som si nevšimol, že prišla. Pozrel som na hodinky a zistil, že tu takto sedím už hodne, hodne dlhú chvíľu.
     „Aj to" potvrdil som
     „Aj ja som nad tým dumala a nedalo mi to. Zavolala som Mattovi." okamžite som sa postavil ako keby ta stolička zrazu pálila.
     „Nebol prekvapený, keď som sa ho spýtala či vie že Sofia je tehotná. Povedal, že mu to pred časom oznámila a dokonca mu povedala aj to že nie je jeho." pozrel som na Amandu. Tak hovorila pravdu. Je moje.
     „Povedala, že ho čaká s nejakým starším mužom." čo??? S Collinsom? To meno som nestihol ani vysloviť nahlas pretože sa otvorili dvere výťahu a on z nich vystúpil. To naozaj? Má tu drzosť prísť sem. Taká zlosť sa vo mne ocitla. Že som sa ku nemu vybral a jednu mu rovno vrazil.
     „Tak mladé žabky sa ti zachcelo ty úchylák." prskol som na neho. Tváril sa veľmi prekvapene. Chcel som mu uštedriť ešte jednu ale zastavila ma Sofia pretože sa postavila pred neho.
     „Prestaň. Zbláznil si sa?" skríkla na mňa.
     „Ty si sa zbláznila. Presviedčala si ma, že to je moje dieťa ale je jasné, že je jeho.
     „Sebastián prestaň. Je.." nedokončila vetu.

Čím viac sa rozčuľujem tým viac ma pichá v bruchu. Ak budem stále v takomto stave tak o neho prídem. To nedopustím. Ani kvôli nemu. Viem, že to čo sa mu chystám povedať je hrozne ale nemám na vyber. Musím ho ochrániť. Teraz to naozaj inak nejde. Ten život vo mne je najdôležitejší.
     „Bolo tvoje." dokončila som nakoniec tu vetu. Ostal na mňa neho hľadieť.
     „Už ale nie je. Tým pádom nás už nič nespája." tá veta ma veľmi bolí.
     „Máš pravdu už nás nič nespája" povedal mi tiež priamo hľadiac do očí. Tá bolesť v nich. Sklonil hlavu a odišiel. Hotovo.