Dotknúť sa nebies

30. Zaujímavý týždeň

Včera som prespala celý deň. Veľmi čudné. Ale ešte čudnejšie je, že od tej noci som so Sebastiánom nehovorila. Má nedostupný telefón. Musím ísť dnes do knižnice odniesť knihu a po ceste sa zastavím u neho doma či je všetko v poriadku.
Prišla som do knižnice a odovzdala knižku na recepcii. Pri odchode som si pri jednom stole všimla Olíviu. Podišla som ku nej. Zbadala ma a usmiala sa.
     „Ahoj" pozdravila som ju.
     „Ahoj Sofi" tiež ma pozdravila.
     „Robíš na projekte?" opýtala som sa jej.
     „Áno ešte tu trebalo niečo dorobiť a keďže Sebastián je preč tak to ostalo na mne." zlatá. Počkať čo to povedala. Sebastián je preč. Kde preč?
     „Preč?." mykla plecami.
     „Dnes som sa u nich zastavila a jeho mama mi povedala, že išiel na celý týždeň preč so svojim otcom. Nejaký chlapský výlet." posledný vetu povedala s pobavením v hlase.
     „Aha" na nič iné som sa nemohla. Táto informácia ma naozaj prekvapila. Nič mi nepovedal a ani sa nerozlúčil.
     „Vidím, že aj tebe sa páči ako ty jemu, že?" pri tej jej otázke mi dvihlo kútikmi.
     „Ani mi nemusíš odpovedať. Je mi to úplne jasné." smiali sme sa obe.

Som rád, že som súhlasil s otcom a spravili sme si výlet po krajine. Aspoň si vyvetrám hlavu a nejako utriedim myšlienky. Pre istotu som si dokonca vypol mobil. Neviem čo teraz robiť. Keď sa už konečne zdá, že je všetko ako tak v poriadku, tak sa udeje niečo čo to zmení. Prečo mi nepovedala o tom stretnutí. Hrozne ju milujem ale naozaj neviem čo si myslieť. Všetko sa tu zdá také komplikované.
     „No tak Sebastián to tu budeš len tak stáť a dumať nad nesmrteľnosťou chrústa. Poď už konečne do vody." prebral ma z môjho zamyslenia otec.
     „Veď už idem" zamával som na neho a vybral sa za nimi. Najali sme si inštruktora, ktorý nás naučí surfovať. Povedali sme si, že toto je mužský týždeň a vyskúšame všetky možné športy a tak ďalej. Tak len smelo do toho.

Nakoniec sme s Olíviou skončili na káve. Bolo to veľmi príjemné. Dokonca sme sa dohodli, že si niečo navzájom vypomôžeme v projekte. Aj dnes večer ku nám príde.
Je to tu také iné bez Sebastiána. Stále ma vypnutý telefón. Ale tak je zo svojím otcom a určite si to spolu užívajú. Zrazu Iris zaštekala a ja som konečne odtrhla zrak od knihy v ktorej som už stí krát čítala prvý riadok a aj tak neviem o čom bol. Dvere do mojej izby sa otvorili.
     „Psst Iris." pohladkala som ju po hlavičke. Spoza dverí vykukla Olívia.
     „Ahoj tvoja mama ma pustila. Môžem ísť ďalej?" usmiala som sa na ňu.
     „Samozrejme len poď" tiež sa usmiala a vošla ďalej.
Celý večer pokračoval v príjemnej nálade. Nasmiali sme sa a dokončili oba projekty.
Dvere na mojej izbe sa otvorili a vošla do nich moja matka.
     „Dievčatá prepáčte že vás ruším ale odchádzame na dnes večer preč spolu s Amandou. Sofia zajtra po škole by si sa mohla zastaviť u mňa v kancelárii, potrebujem s tebou niečo prebrať." až ma striaslo pri jej pohľade. Hoci sa usmieva v jej pohľade je niečo iné.
     „Áno. Hneď po škole prídem." snažila som sa tiež usmiať.
     „Výborne. Tak pekný večer." otočila sa na svojich vysokých opätkoch a už jej nebolo. Po chvíľke ticha prvá prehovorila Olívia.
     „To bolo čudné" rýchlo som sa na ňu usmiala.
     „Ani nie. U nás to je tak vždy." mykla som plecami.
     „To sa nerozprávate tu doma?" pozrela na mňa prekvapene.
     „Nie. Vždy keď sa ma niečo riešiť tak si ma takto pozve na koberec do svojej roboty. Asi sa tam cíti viac dôležito. Nechajme to tak." znovu som sa na ňu usmiala. Ale samozrejme, že v hlave mi išlo tisíc myšlienok, čo asi chce prebrať. Potriasla som hlavou. Aj tak to zistím až zajtra.
     „Chceš si pozrieť ten film?" spýtala som sa.
     „Jasné" odpovedala Olívia s úsmevom. Pustili sme si Tristana a Izoldu.
     „Bože on je taký krásny." obdivovala Olívia Tristana.
     „To je." dala som jej za pravdu. Ma krásny úsmev, ktorý mi samozrejme pripomína koho iného ako môjho Sebastiána.
Film skončil. Začala som sa naťahovať akosi som zasa viac a viac unavená.
     „Už pôjdem. Ledva držím viečka. Sofi ďakujem za dnešok. Bolo to super." objala ma Olívia.
     „Ja ďakujem. Určite si to musíme zopakovať." Aj ja som ju objala.
Vyprevadila som ju ku dverám a hneď som sa vrátila do izby a rovno som padla do postele ku Iris.

Dnešný deň je úžasný. Vyliezli sme na obrovskú horu a rozhodli sa že tu prespíme. Je odtiaľto neskutočne krásny výhľad. Rozložili sme stany, založili oheň. Konečne sme sa najedli.
     „Tak čo synak? Vyčistila sa ti konečne hlava?" spýtal sa ma otec.
     „Musím uznať, že úplne. Pri lození som myslel len na to aby som nepadol dolu." dopovedal som so smiechom a ostatní sa na tom tiež dobre pobavili.
     „Som rad, že si sa rozhodol predĺžiť si to ešte o týždeň."" poklepal ma po ramene.
     „Aj ja" dokonca aj mama bola rada. To je síce divné. Vybavila to aj v škole. Aspoň mám naozaj dostatok času o všetkom popremýšľať.
Zotmelo sa. Ešte hodnú chvíľu sme si tu všetci rozprávali rôzne príhody. Oheň dohorel a až potom sme mali možnosť vidieť tu naozajstnú krásu. Nebeskú krásu. Toľko hviezd. Sme tak vysoko, že máte pocit že sa ich viete dotknúť. Spomenul som si ako sme so Sofi opekali v lese v Anglicku. Tiež sme sledovali hviezdy. Moja Sofi. Moc tu s ňou sedieť, sledovať tu nádheru. Nech sa akokoľvek hnevám, chýba mi. Bola vtedy taká rozpálená, že som ju musel krotiť. Zasmial som sa pri tej spomienke. Aj by som jej napísal ale utopil som si omylom telefón v mori. Tu slanú vodu nerozchodil.

Umyla som si zuby a uložila sa do postele. Zajtra začína škola. Dúfam, že sa Sebastián už vrátil a konečne ho uvidím. Je to také zvláštne celý týždeň o ňom nič nevedieť. Chýba mi.