Dotknúť sa nebies

2. Kukuričné pole

Konečne znovu tu. Prešiel rok, čo som tu bola naposledy. Tento školský rok bol príšerne dlhý a vyčerpávajúci. Teda aspoň pre mňa.
Rozprestrela som si deku, pohodlne si na ňu ľahla a sledovala jemné ružovo-fialové obláčiky. Slnko čoskoro zapadne preto sú tak nádherne sfarbené.
     „Dievča?" radostne sa ma opýtal chlapčenský hlas.
Tentokrát som sa naozaj zľakla, pretože som bola tak zamyslená, že som ho vôbec nepočula prichádzať.

     „Už som ti raz povedala, že je neslušné takto strašiť ľudí." vyzerala nahnevane. Naozaj som ju nechcel vystrašiť, ale keď som ju zbadal, tak som sa potešil a ani som si neuvedomil, že som to povedal nahlas.
     „Prepáč, naozaj som ťa nechcel znovu vystrašiť" snažil som sa na ňu milo usmiať.

Naozaj sa hnevám, že ma zase vystrašil, ale keď sa na mňa tak milo usmieva, hneď ma to prejde. Ten jeho očarujúci úsmev.
     „Čo tu vlastne robíš?" teším sa, že sa tu znovu ukázal.

     „Chodím sem premýšľať, je to moje obľúbené miesto." priznal som jej popravde. Chodím sem skoro stále, teda okrem letných prázdnin, tie som musel vždy tráviť s matkou, keďže rodičia sú rozvedení. Aj pred rokom som na druhý deň, čo som ju stretol odlietal.
     „Naozaj, to je zvláštne, lebo od vtedy som ťa tu nestretla." povedala prekvapene.
     „A čo tu robíš ty?" to som zvedavý, lebo ani ja som ju tu od vtedy nestretol.

Vraj jeho obľúbené miesto. To je moje obľúbené miesto.
     „Tiež sem chodím premýšľať, je to moje obľúbené miesto." Chvíľu sme na seba prekvapene pozerali, ale potom sme obaja vybuchli do smiechu.
     „Tak sa posuň, nech si môžem prisadnúť." chvíľu som premýšľala, či to mám naozaj urobiť ale napokon som sa posunula, aby si ku mne mohol prisadnúť. Je v ňom niečo čo má upokojuje.

Už som si myslel, že tu nakoniec budem stáť, ale napokon mi predsa urobila miesto, a tak som si ku nej prisadol. Bolo to síce čudné, lebo sme už viac nič nepovedali. No nebolo medzi nami také to trápne ticho. Po chvíli si ľahla a pozerala hore na nebo. Ešte pár sekúnd som ju fascinovaný sledoval, pretože je ešte krajšia ako pred rokom a nakoniec som si ľahol tiež a pozeral na pomaly tmavnúce nebo. Bude mi to hrozne chýbať.

Ďalej sme tu ležali mlčky, až kým nenastala skoro úplná tma. Pretočila som sa nabok ku nemu a prezerala som si ho. Oproti minulému roku je vidieť, že zmužnel a je ešte oveľa príťažlivejší. Ani neviem čo to do mňa vošlo a pohladila som ho po líci a zastavila pri jeho perách. Tie jeho veľké pery. Ako chutia? Sú také jemné ako sa zdajú? Aké by bolo sa ich dotýkať tými mojimi?

Rozmýšľam nad tým ako budem žiť v tej betónovej džungli, keď si zrazu uvedomím, že ma práve pohladila po líci. Pozrel som sa do jej krásnych očí. Pohľadom som skĺzol ku jej perám. Ani som si neuvedomil, že som si ju pritiahol a pobozkal.

Bozkáva ma. Jeho veľké, mäkké, sladké pery sa otierajú o tie moje. Sú presne také ako som si myslela. Pritlačila som ich viacej.
     „Sofia, Sofia" začula som hlas babičky ako ma volá. Odtiahla som svoje pery od tých jeho, aj keď nerada. Vyskočila som na nohy a chcela sa rozbehnúť von z poľa, ale chytil ma za ruku a otočil ku nemu.
     „Sofi prídeš zajtra?" tak krásne vyslovil moje meno. Iba som prikývla na súhlas.

Príde, ona príde aj zajtra.
     „Sofia!" znovu sa ozval ženský hlas.
     „Som Sebastián." Rýchlo som povedal svoje meno. Usmiala sa a rozbehla sa z poľa preč. Sofia aké krásne meno.

Sebastián. Krásne meno. Konečne som vybehla z kukuričného poľa a zbadala babičku.
     „Sofi kde si, mama sa chce rozlúčiť." tvárila sa trošku nahnevane.
     „Prepáč, babička, stratila som pojem o čase, som taká šťastná, že som konečne tu." hneď zmenila nahnevanú tvár na ten najmilší úsmev na svete. Tak strašne ju ľúbim a tak málo sa vidíme.
     „Tak poď aby sa nestalo že mama zmešká lietadlo, vieš si predstaviť, keby tu ostala na noc." vyprskla som pri tej predstave do smiechu. Vysvetlím vám to, aby ste to pochopili.
Moja babička totiž žije na vidieku v starej útulnej chalupe s veľkým dvorom plným zvierat. Ja to tu milujem, ale moja matka, náhodná v neskutočne drahom kostýme a v ešte drahších topánkach, to tak ako ja nevidí. Ostala by na noc iba v prípade, že by tu bol najluxusnejších hotel.
     „Vieš dieťa nebola vždy taká." začala babička.
     „Ja viem babi, je taká odkedy sa vydala za Justina." Justin je môj nevlastný otec. Vysoko postavený prachatý politik s ešte nafúkanejšou dcérou, ktorá mi zo života robí ešte väčšie peklo.
     „Chýba mi, že už nie je taká ako voľakedy. Nebola vždy taká zlá." No neviem mne príde stále rovnaká. Povzdychla si znovu babička. Objala som ju okolo pliec a pokračovali sme už mlčky.

     „Konečne ste tu. Za päť minút je tu taxík." hneď nás privítala mama vo dverách.
     „Sofia nechala som ti tu pozvánku na tú akciu, čo bude v Londýne a dúfam, že tam zastúpiš patrične našu rodinu." celú cestu v lietadle ma o tom presviedčala. Len som pretočila očami, na žiadnu snobskú párty nechcem ísť. Stačí mi ich dosť doma.
     „Neboj sa, určite tam pôjde, veď je to až na konci prázdnin." uistila ju babička. Vonku sme zbadali prichádzať svetlá auta. Konečne.
     „Konečne, taxík je tu!" na matke bolo vidieť, že už sa nevie dočkať odchodu. Rozlúčili sme sa a ešte jej zamávali po tom čo nastúpila do auta. A už jej nebolo.
A dva mesiace prázdnin sa môžu začať. Zívlo sa mi, predsa len po tom dlhom lete na mňa doľahla únava.
     „Šup do postele aj zajtra je deň." pokývala babička rukami.
     „Dobrú noc" zapriala som a vybrala sa do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama, umyla sa a cestou do voňavých perín som ešte pobozkala babičku.

Než som zaspala, som sa vrátila v myšlienkach ku Sebastiánovi. Pobozkal ma.