Dotknúť sa nebies

35. Ešte koľko krát?

Ešte koľko krát toto ustojím? Ešte koľko krát sa moje srdce rozbije? Ako to všetko napraviť? Čo som urobila? Stále dokola ma mátajú tieto otázky. Prečo sa mám cítiť vinovato za niečo čo som neurobila. Čo som vlastne urobila?

Rozhodla som sa, že sa všetkému postavím z očí do očí a vybrala sa teda do školy. Samozrejme, že hneď ako som prekročila prah školských dverí všetci na mňa pozerali poprípade si niečo šuškali. Nech. Nemám sa za čo hanbiť, nič zlé som neurobila. Je to síce pravda ale aj tak je to nepríjemné, keď ste stredobod pozornosti. Vyučovanie sa samozrejme vlieklo. Konečne nastala posledná hodina a áno hádate správne je to naša spoločná hodina so Sebastiánom.
     „Ahoj Sofi" pozdravila ma hneď Olívia.
     „Ahoj" pozdravila som ju s úsmevom.
     „Platí to teda?" spýtala sa potichu
     „Jasné" nenápadne som prikývla. Dnes cez druhú hodinu sme vymysleli taký malý plán ako budem so Sebastiánom sama a sa v kľude porozprávame. Dúfam že to vyjde. Musí. Už tu nejde len o nás dvoch. Musí vedieť aj to. Do triedy vošla profesorka a za ňou on. Rýchlo som sa posadila na svoje miesto.

Ona je tu. Nečakal som, že tu bude. Sadla si na svoje miesto a ja na to svoje. Hodina začala. Nevedel som sa sústrediť na nič.
     „Sebastián?" oslovila ma Olívia.
     „Áno?" pozrel som na ňu.
     „Požičiaš mi mobil? Potrebujem si niečo zistiť a svoj som si zabudla doma." pozrela na mňa prosebne. Pozrel som na profesorku, tá si niečo písala v papieroch.
     „Jasné" vytiahol som mobil z tašky a podal jej ho. Niečo si poprezerala a nakoniec mi ho položila na lavicu.
     „Dobre takže na budúcej hodine nám svoj projekt odprezentuje Sebastián a Olívia. Som naozaj zvedavá pretože vaša téma ma veľmi zaujala." pristavil sa pri nás profesorka. Zazvonilo. Zobral som si veci a pratal sa prvý preč. Nasadol som do auta. Naštartoval a čakal kým mi auto oznámi, že sa sparovalo s mojim telefónom aby som si vypeckoval hudbu. V poslednom čase mi to veľmi pomáha prehučať myšlienky v mojej hlave a že ich mám zase kopu odkedy som ju zbadal. Do riti čo to tak trvá.
     „Čo akože máš za problém?" spýtal som sa nahlas. Otvoril som tašku hodenú na strane spolujazdca a hľadal v nej mobil. Nie je tu. Prehmatal som si všetky vačky na sebe ale nikde ho nemám. Nechal som ho v učebni.
     „No super" zatreskol som dvere na aute a vybral sa po mobil. Dúfam že učebňa bude otvorená. Stlačil som kľučku a mám šťastie je otvorená. Vošiel som a zbadal svoj mobil položený na lavici. Výborne. Zobral som ho a v tom som za svojím chrbtom započul zavretie dverí. Otočil som sa a stála tam ona. Najprv sa môj dych zastavil a potom až nebezpečne zrýchlil. Prehovorila prvá.

     „Sebastián musíme sa porozprávať" snažila som sa hovoriť opatrne. Naozaj neviem ako bude reagovať.
     „Mýliš sa. To teda nemusíme." odpovedal ostro. Ako som predpokladala. Podišla som ku nemu bližšie.
     „Ale áno musíme" som prekvapená ako pokojne môj hlas znie pretože moje vnútro sa celé trasie. Teraz nijako nereagoval iba okolo mňa prešiel a vybral sa ku dverám. Stlačil kľučku ale dvere sa neotvorili.
     „To akože naozaj? To máš na svedomí ty, že?" otočil sa ku mne s nahnevaným výrazom.
     „Áno, pretože sa s tebou potrebujem porozprávať a inak to nešlo." snažila som sa mu rýchlo vysvetliť.
      „A nenapadlo ti, že sa s tebou proste nechcem rozprávať po tom všetkom." Zavrčal na mňa.
Tuším je ešte nahnevanejší. Nedaj sa Sofia nič zlé si neurobila.
     „A to je to. Po čom všetkom? Ja som nič zlé neurobila." zvyšovala som trochu hlas aj keď to som nechcela.
     „Že nič! Ty si vážne šialená." zaťukal si po čele.
     „Prestaň ma urážať! Nie som šialená. To ty veríš nejakým výmyslom a potom sa ku mne takto správaš. Ako zmyslom zbavený!" no dobre už tu po sebe naozaj dosť kričíme.
     „Výmyslom? Tak ty si myslíš, že sú to všetko vymysli. Jaj tak niekto si len tak vymyslel a natočil s tebou video. Jaj a niekto si vymyslel že pre neho nič neznamenám, čo neznamenám vraj sa mu až hnusím. Bravo tlieskam tomu kto to vymyslel. Úžasné. Fakt úžasné." a začal tlieskať.
     „Sebastián ja naozaj neviem ako urobil to video. S Mattom som v živote nespala. Milujem iba teba ale veď to vieš." teraz som už opäť hovorila kľudným hlasom.
     „Prestaň mi to hovoriť Sofia. Nechcem to počuť!" hneď ma zahriakol.
     „Čo nechceš počuť? Že ťa milujem." pozrela som na neho prekvapene.
     „Že ma miluješ?" vysmial sa mi. On sa mi normálne vysmial.
     „Hej tak veľmi ma miluješ? Tak potom prečo si my poslala správu že stretnutie rušíš? Ha? Jaj to preto aby si sa vychrápala s tým debilom. Jaj ale to vlastne preto, že ma tak veľmi miluješ. A aby toho nebolo málo ja kretén som išiel ku vám, pretože som tomu nemohol všetkému uveriť. Dokonca ani keď mi tvoja matka ukázala všetky zdravotné papiere. Stále som tomu neveril." na chvíľu sa odmlčal. On videl nejaké moje zdravotné papiere?
     „Neveril som. Nechcel som veriť. Ale potom keď som ťa na vlastné uši počul hovoriť, že sa ti hnusím. Aj to určite preto že ma tak miluješ?" zase tieto nezmysli.
     „Ja. Ja naozaj neviem o čom to hovoríš. Nič také sa neudialo." alebo áno. Potriasla som zmetene hlavou. Sebastián si to všimol a podišiel ku mne bližšie.
     „Sofia musíš prestať brať antidepresíva. Si úplne mimo. Musíš sa dať znovu liečiť?" jeho slová ma normálne šokovali.
     „Ty sa musíš dať liečiť. Ja žiadne antidepresíva neberiem." pozrela som na neho vážne.
     „Tvoja mama to vie a chce ti pomôcť tak to prestaň odmietať." moja mama? Čo s tým má moja mama?
     „Sebastián posledný raz ti hovorím, že ja žiadne antidepresíva neberiem. Nič z toho čo mi tu cely čas hovoríš nie je pravda. Prestaň s tým prosím." mňa asi porazí. Ako mu to mam ešte vysvetliť.
     „V ten večer som sa ťa nevedela dočkať. Veľmi som sa tešila ale ty si nechodil a tak som zaspala. Áno je pravda, že som v poslednom čase unavenejšia ale aj to má svoj dôvod a určite to nie sú antidepresíva." zatiaľ mu nepoviem o tom tehotenstve naozaj neviem ako by to teraz zobral.
     „Nevedela si sa ma dočkať? Naozaj?" začal niečo hľadať v telefóne a potom mi ho podal. Pozrela som na display a tam bola správa odo mňa.
     „Musím dnešok zrušiť ideme s našimi na večeru ☹" prečítala som ju nahlas.
     „A teraz mi povieš, že to si nepísala ty nie?" povedal výsmešne.
     „Presne tak. Ja som to nenapísala." povedala som vážne.
     „Ježiši Sofia už dosť. Už stačí." znovu po mne kričal.
     „Sebastián prestaň. Ty mi vôbec neveríš a ani nemáš prečo. Mne to príde ako keby si ty nemiloval mňa a rozhodol si sa ma takto trápiť." povedala som smutne.
     „Vieš čo a máš pravdu už ťa nemilujem. Hnusíš sa mi." Toto je posledná bodka toho, že koľko ešte krát. Už ani raz nedovolím aby mi takto rozbil srdce.
     „Nemôžem sa na teba ani pozerať." Ešte chcel pokračovať ale skočila som mu do toho. Viac dnes už neustojím.
     „Dobre už som to pochopila." zosunula som sa na stoličku a viac na neho nepozrela ani neprehovorila. Ani on už viac neprehovoril. Nebolo treba všetko už bolo povedané.

Prehnal som to. Viem. Ale tak hrozne som naštvaný, že mám chuť niečo rozbiť. Jasné že ju stále milujem ale vždy keď sa na ňu pozriem vidím to video a keď to spojím s tým čo som počul, je to ako keby mi do srdca vrážala ostrú dýku. Stále hlbšie a hlbšie. Po chvíľke tohto mučivého ticha sa ozvalo cvaknutie zámku. Dvere sa otvorili a ja som okamžite vypadol preč rýchlosťou blesku.