Dotknúť sa nebies

33. Ničivé tornádo

Začínam sa prebúdzať. Pretieram si oči. Naťahujem sa. Je tu také ticho. Nepočuť vôbec nič iba tlkot môjho srdca. Posadila som sa.
     "Koľko je hodín?" pozrela som na hodiny na nočnom stolíku. Ukazovali jedenásť tridsať. Koľko? Ježiši ja som zaspala. Rýchlo som vstala z postele, že sa poponáhľam stihnúť nejakú hodinu v škole ale zatočila sa mi hlava. Posadila som sa na posteľ. Chytila som si bruško máš pravdu nebudeme sa ponáhľať. Veď aj tak je už piatok. Bože ja už si hovorím my. Pokrútila som nad sebou hlavou a sa usmiala.
Počkať a čo sa to stalo veď mal včera prísť Sebastián, ale vyzerá to že tu nebol. Musela som zaspať a asi tvrdo. Nič si nepamätám. Kde je Iris. Aaach. Stále nemám mobil.
Vyšla som na chodbu a odniekiaľ ku mne dobehla.
     „Kde si bola dievčatko" vrátila som sa aj s ňou do svojej izby. Okamžite vyskočila na posteľ a ja som si ľahla ku nej. Ešte si trochu oddýchnem.
Je tu také ticho. Je to ako ticho pred búrkou. Keď už všetko pozalieza aby sa ukrylo pred kvapkami a potom sa už len čaká na dážď. Ticho.

Zobudil dom sa na byte. Je tu po mne dobrá spúšť. Veľa som vypil a veľa porozbíjal a teraz veľa upracem. Dnes sa na školu môžem z hlboká vysrať. Už nie som len nešťastný ale aj pekne nasraný. Na ňu. Na seba. Na všetkých a na všetko. Prečo? Prečo sa toto deje? Prečo mne? Prečo mi to urobila? Musím si ísť zaobstarať nový mobil a dať mame vedieť že som v poriadku. Presne to som aj urobil ale ešte pred tým som poupratoval celý byt. Zase nový mobil. Mám tu všetko ešte aj to otrasne video. Celý zvyšný deň som sa utápal vo svojom nešťastí.

Zobudila som sa v polke noci. Bože som stále hrozne unavená ale že až tak. Doktorka ma upokojila, že to postupne prejde. Napila som sa vody a spala ďalej.
Zobudila som sa v sobotu na obed. To fakt toľko spím. To nie je normálne. Ozvalo sa kopanie na dvere.
     „Hej šípková Ruženka vstávaj" Amanda? Čo tá chce.
     „Stalo sa niečo, že mi tu klopeš?" pozrela som na ňu prekvapene.
     „Ty si ešte v pyžame? Ty nejdeš na zápas?" bože dnes je ten zápas. Úplne som na neho zabudla.
     „Pôjdem ale ešte si musím niečo vybaviť." usmiala som sa na ňu.
     „Len nech ti to dlho netrvá, pretože Amy si poranila nohu a okrem teba nikto iný z náhradníkov nevie zostavu." oznámila mi z úsmevom a zabuchla dvere. No super. Už len toto mi chýbalo. Rýchlo som sa obliekla a ponáhľala sa ku Sebastiánovi domov. Zvonila som. Klopala ale nikto neotváral. Asi nie sú doma. Bože keby som mala u seba svoj telefón. Nemám tušenia kde som ho mohla stratiť. Nevadí idem do školy určite tam konečne uvidím. Mám taký zvláštny pocit.

Fakt sa mi nechce hrať ale tím na mňa spolieha. Obliekli sme sa. Tréner mal motivačný príhovor aby nás vyhecoval. Vybehli sme na ihrisko a celý štadión burácal. Dnes hráme doma. Sú tu snáď úplne všetci. Roztlieskavačky vybehli na ihrisko hneď po nás a tancujú svoju choreografiu. Chlapcom sa to značne páči.
     „Hen tá ma akú dobrú riť. Tu som veru ešte nevidel." Pozrel som aj ja smerom kam všetci pozerajú. Neverím vlastným očiam to je Sofia. Všimla si ma a venovala mi svoj úsmev. Musel som sa otočiť a pozerať iným smerom.
Konečne začala hra. Išiel som do nej na 100 percent potrebujem sa rozptýliť inak ma tu porazí. Prvý polčas nám moc nevyšiel ale v druhom sme to otočili a úplne sme súpera rozdrvili. Po zápase sa všetci tešili a objímali. Ja som sa vybral do šatne. Vyzliekol som si dres a hodil ho o skrinku.
     „Sebastián" ozval sa za mňou Sofiin hlas.
     „Chod preč!" rovno som na ňu štekol. Nechcem ju ani vidieť. Viem že je chorá ale tak sa na ňu hnevám.
     „Čo sa ti stalo?" spýtala sa prekvapene.
     „Nerozumela si ma chod preč!" teraz som na ňu chladne pozrel.

Ja vôbec nechápem prečo je na mňa taký. Čo sa mu stalo.
     „Čo sa ti stalo?" stále som premýšľala či je niečo pre čo by mal byť na mňa nahnevaný. Ale nič ma nenapadlo.
     „Nerozumela si ma chod preč!" pozrel na mňa tak chladne až som sa striasla.
     „Sebastián prosím. Hovor so mnou." ani neviem prečo a zrazu mi bolo do plaču.
     „Nehraj to na mňa a chod preč za niektorým iným. Už nie si viac môj problém." ostala som ohromená na neho pozerať.
     „Čo si to povedal? Tebe preskočilo?" on sa zbláznil.
     „Jedinému komu preskakuje si ty" šplechol mi hnusne. Čo sa to pre boha zase deje. Ja ničomu nerozumiem.
     „Chod preč kým mi neprasknú úplne nervy Sofia." vypleštila som na neho svoje oči. A dosť takto so mnou nebude hovoriť.
     „Neodídem kým mi nepovieš čo sa stalo, že sa takto ku mne chováš." nedala som sa a tiež som na neho škaredo pozrela.
     „Tvoja mana mala pravdu si šialená a mali by ťa zavrieť do ústavu. Kde ti prečistia hlavičku aby si neubližovala iným." on sa naozaj zbláznil. Toto nie je môj Sebastián.
     „A dosť takto so mnou nebudeš hovoriť. Nemáš prečo. Nijako som ti neublížila a tvoje slová ma veľmi bolia." toto naozaj nechcem počúvať.
     „Ale nie, slečinka sa teraz bude tváriť dotknuto. Vieš čo Sofia chod do riti. Daj mi pokoj. Veď aj tak som ti úplne ukradnutý. Nezaujímam ťa. Nechceš ma. Hnusím sa ti. Tak tu nehraj divadlo a vypadni." čo sa to stalo. Prečo mi niečo také hovorí. Zobuďte ma niekto z tejto nočnej mori.
     „Ja ti nerozumiem. čo to hovoríš?" pozrela som na neho nešťastne.
     „Len opakujem tvoje slová, ktoré si vzdychala tomu úbožiakovi do ucha." povedal to tak znechutene.
     „Sebastián prestaň, prosím prestaň. Tebe preskočilo. Čo to furt hovoríš za nezmysli." už som to nevydržala a rozplakala sa.
     „Nezmysli? Tak ty si myslíš, že hovorím nezmysli?. Na presvedč sa sama." podal mi do ruky telefón s nejakým videom. Pozrela som na neho stále nechápavo.
     „Len si ho pusti. No tak." urobila som čo mi povedal. Okamžite som spoznala tri veci: je to natáčané v mojej izbe, je to debil Matt ako si zo rozdáva.. začala som neveriacky krútiť hlavou. Nie to nie je možné.
     „Ale áno si to ty." nemôžem tomu uveriť. Ako. Ani som si nevšimla že šatňa sa napĺňa Sebastiánovými spoluhráčmi. Z myšlienok ma vytrhol až Sebastiánov hlas.
     „Dámy a páni dovoľte mi odhaliť neznámu zo včerajšieho Mattovho videa. Tadaaaa." a ukázal na mňa. Všetci začali skandovať moje meno. Kričať. Tlieskať. Cítila som sa ako najväčšia chudera na svete. Hodila som Sebastiánovi jeho telefón a rozbehla sa preč. A aby toho nebolo málo pri dverách ma zastavil Matt s veľkým úsmevom a niečo mi podal. Môj telefón? Schmatla som ho a utekala trasúca sa preč. Hneď ako som bola z dohľadu ľudí som sa zastavila a zrútila. Neviem kto ma tam našiel. To som nevnímala. Ale zrejme to bol niekto známi lebo ma odviedol domov. Uložil do postele a ostal pri mne. Nedokázala som to plne vnímať. V hlave mi išlo stále dokola to čo sa práve udialo.
Znovu a znovu sa mi to odohrávalo aj počas spánku. Zobudila som sa na svoj vlastný plač.
     „Neplač to bude dobré." prehovorila na mňa Olívia. Neodpovedala som iba som sa triasla. Pritiahla si ma a znovu ma objala.
     „Neboj všetko bude dobre."

Videl som ako jej ten debil niečo podal. Rozbehla sa a utekala preč. Išiel som za ňou chcel som jej ešte naložiť. Po ceste som z celej sily drgol do toho idiota. Dvere mu dali ďalšiu. Tak ti treba.
Vonku som ju najprv nevidel. Až keď ju brala Olívia ku autu. Asi som to prehnal pretože Sofia vyzerá ako úplne zdrvená a bez života. Spomeň si čo o tebe vravela. Celý čas ta vodila za nos. Nemá to v hlave v poriadku. Jej matka vravela že liečenie jej pomôže. A kto pomôže mne? Večer to na mňa celé doľahlo. Som hotový. Prázdny. Bez nej som prázdny už navždy.

Ticho. Bolo to ticho pred búrkou. Nebolo počuť nič až kým neprišlo ničivé Tornádo a nenapáchalo obrovskú spúšť.