Dotknúť sa nebies

5. Naše Leto

Máme presne mesiac a dva týždne. Nechcem premárniť ani chvíľu.

Leto. Naše leto.

Odkedy sme uzavreli dohodu, je to ešte lepšie, netrápim sa zbytočnými otázkami, či to je dobré a či nie. Sebastián každý deň vymyslí niečo nové. Som tak šťastná, ako som už dávno nebola. Mám kopu nových zážitkov. Dnes nás čaká opekačka v lese.

     „Sofi naozaj nebudeš večerať?" už asi tretí krát sa ma to opýtala babička.
     „Nie, ideme predsa opekať do lesa." radostne som jej znovu pripomenula. Chápavo sa na mňa usmiala.
     „Tak ti aspoň nachystám veci na opekanie." a pobrala sa ku chladničke.
     „Netreba, babi, Sebastián povedal, že sa o všetko postará." tak mu do toho nijako nechcem zasahovať.
     „Šikovný to chlapec" pokývala hlavou babička. Odkedy sme sa s babi o ňom porozprávali a ja som jej povedala, ako to máme bola spokojná. Bála sa len, aby som na konci prázdnin nemala zlomené srdce. Tak som ju uistila, že určite nebudem mať.

     „Pripravená?" spýtal som sa jej hneď, ako som ju zbadal prichádzať z poza poľa.
     „Áno, dúfam, že mám všetko." snažila som si spomenúť si, či som na nič nezabudla. Mala som na starosti len deku, noviny a baterku. A to všetko mám nabalené v ruksaku.
Chytil ma za ruku a vybrali sme sa do lesa. Slnko sa ešte len chystalo zapadať.
Po dvadsiatich minútach sme boli na mieste. Sebastián začal chystať oheň a ja som rozprestrela deku a posadila sa na ňu. Je fascinujúce ho sledovať, ako všetko pripravuje.
     „Nemám ti s niečím pomôcť?" chcela som byť užitočná.

Je taká zlatá vždy, chce so všetkým pomôcť.
     „Ak sa ti chce môžeš pozbierať drievka okolo." radostne sa usmiala.
     „Jasne" a už - už bola na nohách a zbierala drievka. Ja som ďalej chystal veci. Zastrúhal som palice. Narezal špekačky, vytiahol plastové taniere položil na ne chleba.
     „Au" zaochkala Sofi. Všetko som nechal tak a utekal ku nej.
     „Čo sa stalo" prezeral som si ju a na prste som si všimol malý pramienok krvi.
     „Nič vážne, len som sa trochu poranila o halúzku." chcela svoju dlaň zobrať z tej mojej, ale nepustil som ju.
     „Poď ošetrím ti ju" v ruksaku so sebou nosím prvú pomoc. Vytiahol som dezinfekciu, postriekal prst, priložil naň tampón a vyčistil ranku.
     „Au to štípe." zapišťala. Nachystal som si leukoplast a prelepil prst.
     „Lepšie?" pokývala hlavou, že áno.

Ešte stále ma to štípe, ale už je to lepšie, Keď to mám prelepené.
     „Ďakujem" usmiala som sa a načiahla, že ho pobozkám. Len sme sa jemne dotkli perami a pokračoval v príprave. Trošku som sa pomrvila, chcela som viac, ale na druhej strane sa ozval môj hladný žalúdok.
     „Poď ku mne" ukázal mi hlavou. Tak som podišla bližšie a posadila sa mu do lona. Podal mi do ruky paličku, ktorá mala na konci napichnutú špekačku. Zobral do ruky aj svoju a spokojne sme si ich opekali. V jeho blízkosti sa cítim tak pokojne.
Všetko som z chuti zjedla, bolo to výborne.
Oheň ešte horel, ale už sme doň neprikladali. Dosť sa ochladilo, je čas si dať mikinu, ale kde ju mám. Dvakrát som prezrela batoh, ale mikiny nikde.
     „Brr" striaslo ma.

Stále niečo hľadá v batohu. Všimol som si, že ju striaslo.
     „Je ti zima" prikývla.
     „Zabudla som si doma mikinu." okamžite som si vyzliekol svoju a podal jej ju.
     „Nie tebe bude zima." zaprotestovala.
     „Veď ma zohreješ." žmurkol som na ňu, ale stále váhala.
     „Je mi teplo, ja ju naozaj nepotrebujem." konečne si ju obliekla. Spratal som veci do ruksaku a prisadol si ku nej. Objal som ju okolo pliec a spolu sme si ľahli na deku a pozorovali nebo plné hviezd.

     „V živote som nevidela toľko hviezd. Je to nádherné." pritisla som sa k nemu bližšie. Vyžaruje z neho teplo. Chytil ma za ruku, ktorú som mala pri hlave a zaplietol si prsty do tých mojich. Má ich priam pálivé a je to príjemné, pretože tie moje sú studené.

     „Sofi, veď ty si úplne ľadová! " nahol sa priamo nado mňa a pozeral na mňa tými svojimi hlbokými očami.
     „Tak ma zahrej"

Tomu jej pohľadu, keď vyslovila tie slová sa nedalo nevyhovieť. Okamžite som ju začal bozkávať. Silnejšie, rýchlejšie. Túžobne. Neskutočne ma vzrušuje, ale ako ďaleko môžeme zájsť?

Bozkáva ma tak, ako ma nikto nikdy nebozkával. Jeho ústa pýtajú viac a aj ja chcem viac. Rukou som mu vošla do vlasov a poťahala za ne. Vzdychol mi do pier. Aj ja som ticho zastonala tiež. 

     „Sofia" povedal jemne vzrušeným chrapľavým hlasom. Zimomriavky mi nabehli po celom tele.
     „Sebastián" oplatila som mu to a pritiahla si ho bližšie a vtedy som to ucítila. Vypuklú hrču medzi jeho nohami. Bolo to pre mňa veľmi fascinujúce, tak som po tej vypukline jemne prebehla rukou. Znovu zavzdychal rovno do môjho ucha.
      „Sofi neprovokuj!"

     „Lebo čo?" pozrela na mňa provokačne zo šibalským úsmevom. Tomu sa nedá odolať. Chytil som jej obe ruky nad jej hlavou. Nakoniec stačila iba jedna, lebo nijako neprotestovala. Druhou som jej povytiahol mikinu, ale iba trochu. Prstami som jej veľmi jemné prechádzal po brušku. Všade jej naskakovali zimomriavky. Prešiel som trochu viac pod mikinu ku boku rebier.
     „Mohol by som ťa tu jednoducho uštekliť." zhlboka sa nadýchla.
     „Alebo môžem pokračovať vyššie, až sem." ruku som mal teraz presne medzi jej dokonalými prsiami. Pomaly som sa vrátil nižšie a opatrne vošiel rukou pod jej športovú podprsenku a konečne ich ucítil takto. Najprv som jej pohladkal jedno a potom druhé. Zavzdychla tak, že som ju okamžite začal bozkávať.
Bože, najradšej by som ju tu hneď a zaraz pomiloval, ale ešte nie je na to vhodný čas a ani miesto. Všetko pekne pomaly, máme na to kopu času.
O kúsok som sa odtiahol a pozrel som do jej rozpálených očí.
     „Ešte stále ti je zima?"