Dotknúť sa nebies

12. Toto je zlý sen

Kde je? Celý týždeň chodím a všade ho hľadám. To je naozaj koniec? Takto" Všetko to bolo zbytočné...Už nevládzem ani plakať.

     „Sofi, prosím, pod sa najesť." prehovárala ma stále babi. Ale keď ja naozaj nemám chuť. Mám pocit, že keď niečo zjem, tak to zo mňa pôjde hneď von. Odkedy je preč, všetko sa zmenilo k horšiemu. Nemôžem znovu spať, ruky sa mi stále viac a viac trasú.

     „Neskôr, dobre?" babi na mňa ľútostivo pozrela, ale nakoniec súhlasne prikývla.

     „Kde si?" povedala som smerom von do upršaného dňa. I celý ďalší týždeň som ho hľadala. No nikde nebol. Dokonca som sa vypytovala ľudí, ale nikto mi nevedel poradiť, keďže neviem jeho priezvisko a ani kde tu býval. Nespýtala som sa ho na to. Nikdy sme sa nebavili o súkromných veciach. Žili sme daným momentom. Len on a ja. Žiadna minulosť a zjavne žiadna budúcnosť. Viem, dohodli sme sa, že náš vzťah potrvá len jedno leto, no predsa so dúfala.. Oči ma príšerne štípu, a slzy nikde. Všetky som vyplakala. Keby som len tušila čo sa stane, keď odletím, nikdy by som nikam neodišla. Kde si? Potrebujem ťa objať, ovoňať, pobozkať. Si liek na moju dušu. Milujem ťa.

     „Kde si Sebastián?"

Sedíme pri večeri, a hoci sa na všetkých usmievam, moja duša je smutná. Stále sa z toho neviem spamätať, aj keď som si povedal, že musím ísť ďalej. Kde je? Kam odišla? Pýtam sa dookola sám seba. Sme v nóbl reštaurácií s maminými známymi. Je tu aj ich dcéra, ktorá je síce pekná a veľmi sa o mňa zaujíma, ale mne je to momentálne celkom fuk. V hlave mám len ju. Keby som vedel aspoň jej priezvisko alebo mal čokoľvek, čo mi ju pomôže nájsť. Ja viem, že sme mali dohodu, že to bude len jedno leto, ale... Milujem ju.

     „Kde si Sofia?"

Začal sa nový školský rok. Neviem, prečo som si myslela, že v Anglicku budú zbohatlícke deti iné. Je to presne to isté, čo v Amerike. Samé večierky, kopec povrchnosti a pretvárky. Jediné pozitívum na tom celom je, že veľa učenia mi aspoň na chvíľu zamestná mozog niečím iným ako Sebastiánom. Nabrala som si aj predmety navyše. Na jeden z nich práve idem. Architektúru máme s veľmi príjemným profesorom. Je na ňom niečo zvláštne a mám pri ňom pocit, akoby som ho poznala alebo už niekedy stretla. Pravdou je však to, že som ho nikdy predtým nevidela.

     „Sofia však?" oslovil ma po hodine profesor Scott Collins.

     „Áno pán profesor." pozrela som na neho prekvapene.

     „Máš krásne meno. Aj moja dcéra sa volá Sofia." snažila som sa na neho usmiať, ale veľmi mi to nešlo a vystrúhala som neurčitý výraz.

     „Ďakujem." snažila som sa byť naozaj milá. Vyžaruje s neho niečo veľmi pokojné.

     „Zdá sa mi to alebo si smutná? Deje sa niečo?" prisadol si na lavicu predo mnou. Než som mu stihla odpovedať, do triedy začali prichádzať ďalší študenti, čo mali hodinu po mne. Podarilo sa mi teraz chabo usmiať a vybrala som sa preč.

     „Sofi ak by si sa potrebovala niekedy porozprávať, som tu." usmial sa na mňa milo, otcovsky. V mysli som si predstavila, aké by to bolo, keby bol naozaj môj otec. Zvláštne, čo mi to napadá... Téma otec je pre mňa citlivá a radšej ju neotváram. Moja matka mi o ňom nikdy nič nepovedala. Spomenula ho iba jeden jediný ráz v živote, a to pri jednej veľkej hádke. " Si ako tvoj otec." Keď som chcela o ňom čokoľvek vedieť, nikdy mi neodpovedala, tak som sa časom prestala úplne pýtať. No nič, nasadila som si slúchadla a vybrala sa ku babičke.

Už si tu ako tak zvykám. Všetci sú tu na mňa naozaj milí. Je to tu podobné ako v Londýne. Aj tam som musel chodiť na najzbohatlíckejšiu školu a absolvovať určité spoločenské akcie. To bola jedna s podmienok, ktorú mi dala mama, aby som mohol žiť s otcom. Stále mi však chýba moje kukuričné pole a okolitá príroda. A ona. Hlavne ona. Snažím sa cez deň na ňu myslieť čo najmenej a občas sa mi to aj darí, za to musím poďakovať aj Amande. Vždy príde s niečím zaujímavým a je veľmi chápavá. Pomohla sa mi tu zorientovať sa, povybavovať všetko potrebné v škole. Sme si aj podobní, tiež ju nebavia tieto veľkolepé večierky, radšej je niekde v tichu a pozoruje oblohu, venuje sa dobročinným veciam. Dokonca aj moja mama ju ospevuje tak, akoby lepšej na svete nebolo. To ale nepozná moju Sofi.