Dotknúť sa nebies

39. Veľký deň

Ten čas beží tak rýchlo. Je to tu. Posledná skúška.

„Už som tu" konečne som započula Trevorov hlas.
„No konečne. Už som sa zľakla že si sa na to vykašlal." ponáhľali sme sa do miestnosti v ktorej sme mali písať test.
„Ale kdeže. Do rána som sa ešte učil a zaspal som." Som rada, že to budeme písať spolu. Aj Trevorovi to posunuli kvôli tomu Anglicku. No to je teraz jedno. Ideme na to.
„Pripravení?" spýtal sa nás profesor a podal nám testy.

Dnes mám rozlúčku so slobodou. Amanda všetko naplánovala a zorganizovala do posledného detailu. Dnes ráno sme sa rozlúčili a uvidím ju až zajtra, keď bude kráčať uličkou ku mne v svadobných šatách.
Ešte mám dosť času. Potrebujem si ešte zbehnúť po pas ku mame. Ta už je v hoteli a na všetko dohliada tak ju nebudem obťažovať, aby mi po neho išla veď kľúče stále mam. Možno stretnem aj Trevora. Odkedy sa vrátil s Anglicka so mnou neprehovoril. Určite to bude kvôli Sofii.

„Ja naozaj neviem, či je to dobrý nápad." nie že by som to nechcela zažiť. Len sa bojím či tam niekoho nestretnem. Myslím tým Amandu alebo ešte lepšie matku.
„A koho prosím ťa. Všetci sú už preč." Viem, že na ubezpečoval aj pred tým ale tak jeden nikdy nevie.
„Kde vlastne sú?" myslím, že to mi nespomínal alebo si to len nepamätám.
„Už v hoteli kde bude svadba." svadba? To mi určite nehovoril.
„A kto má.." nedokončila som otázku pretože pri Trevorovom pohľade mi to okamžite došlo. Sebastián má zajtra svadbu.
„Mrzí ma to" ospravedlňoval sa.
„To je v pohode. Som s tým naozaj ok. Prajem mu aby bol šťastný" usmiala som sa na svojho najlepšieho priateľa. Ten od prekvapenia vypleštil oči.
„Tebe to nevadí." spýtal sa neveriacky.
„Nie" za to musím poďakovať Izzie. Pomohla mi aby som sa naučila pozerať na veci v pozitívnom svetle.
„Ja ta normálne nespoznávam." zasmial sa môj najlepší priateľ.
„Tak dobre pôjdem" rýchlo som zmenila tému a nakoniec som súhlasila, že pôjdem.
„Ja som to vedel a aha čo pre teba mám." vytiahol zo skrine krásne šaty a talár na promóciu.
„Že ma to neprekvapuje" zasmiala som sa.
„Nahoď sa nech si kosť. Nepokazíš mi predsa fotky." žmurkol na mňa a nechal ma pripraviť sa.
„Nech si kosť? A to brucho ako kde skryjem. Blázon" povedala som si nahlas. Nie že by som ho mala obrovské ale už je viditeľné tak predsa už som v šiestom mesiaci.
Nachystala som sa a musím uznať že naozaj vyzerám dobre. Šaty mi dokonca perfektne sadli.
„Vidíš ako nám to svedčí dievčatko moje." áno čakám dievčatko.
Ešte chvíľu som sa obzerala v zrkadle. Tie šaty sú krásne čo vybral Trevor mal by sa živiť stylingom. Ešte teda talár a môžeme vyraziť. Už som ho mala skoro celý na sebe, keď sa dvere za mnou otvorili a v odraze zrkadla som zbadala jeho.
„Sebastián" zašepkala som.

Vošiel som do izby a namiesto Trevor tu bola Sofi. Moja Sofi teda Sofi. Prezeral som si ju v zrkadle a rýchlo si potiahla cez seba talár. Zazdalo sa mi že ma vypuklejšie brucho. Ale veď.
„Sebastián" zašepkala prekvapene moje meno.
„Myslel som, že tu nájdem Trevora. Prepáč nebudem rušiť" otočil som sa na odchod. Nechcem odísť len vôbec neviem ako mám reagovať. Ona je tu.
„Sebastián prosím počkaj" otočil som sa späť ku nej. Bože je ešte krajšia ako si ju pamätám.
„Zajtra sa ženíš." začala ale niečo sa zamyslela.
„Áno zajtra." potvrdil som. Podišla ku mne a pozrela mi priamo do očí.
„Sebastián prajem ti aby si bol v živote ten najšťastnejší, pretože ty si to naozaj zaslúžiš. Si výnimočný. Bola som do teba zamilovaná od prvého okamžiku nášho stretnutia. Do tvojho úžasného úsmevu na začiatku každého bozku. Najviac som sa zamilovala do pohľadu tvojich očí, do tvojich citov, do tvojej prítomnosti. Vtedy v Anglicku som bola veľmi nešťastná a zrazu si sa tam zjavil ty. Ďakujem za to nebesám. Aj za to, že pri tebe som sa ich mohla dotknúť. Zamilovala som sa do teba a do spôsobu ako si ma naučil opäť žiť. Z celého srdca ti ďakujem." usmiala sa na mňa a jemne ma pobozkala na líce. Automaticky som sa ku nej otočil ústami a tak jej pery boli od tých mojich iba kúsok. Iba malinký kúsok. A tak že som cítil jej dych ako sa zrýchlil. V tom došiel Trevor do izby. Ostal v úplnom šoku.
„Sofi môžeme ísť." prehovoril na ňu.
Znovu sa na mňa pozrela a ja na ňu a potom odišla. Stal som tam jak trulo neschopný jediného pohybu a jediného slová. Môj mozog spracováva čo sa práve dialo a srdce vrieskalo aby som ju zastavil a už viac nepustil. Zo šoku ma prebral až vreštiaci mobil. Preto vreštiaci, že Amanda mi na neho nahrala špeciálne zvonenie, ktoré pozostáva z jej hlasu hovoriaceho zdvihni vola tvoja láska. „Krásna a dokonalá Amanda".
Zodvihol som.
„Môžeš mi povedať kde si? Už ťa tam všetci čakajú." spýtala sa nepríjemnejším hlasom.
„Na ceste miláčik. Kde by som bol." Sucho som odvetil. V poslednom čase ma nenechá v kľude ani dýchať, všetko má pre mňa naplánované. Prácu. Domov. Voľný čas. No proste všetko. Začína byť úplne iná. Možno to je zo stresu zo svadby.

„Sofi naozaj som nevedel, že príde." opakoval po ceste Trevor.
„Som rada, že prišiel. Chcela som mu poďakovať a popriať šťastie." povedala som z úsmevom. Je to tak. Naozaj chcem aby bol šťastný. Aj keď to nie je so mnou. Chcem aby bol šťastný, pretože ho naozaj milujem.
„Kto preboha si?" pozrel na mňa nechápavo Trevor. Zasmiala som sa.
„Máš byť nahnevaná a ukrivdená. Berie si Amandu. Preboha." pretočil očami a zaparkoval pri škole.
„Viem, ale ak ho to urobí šťastným budem aj ja. Nechcem sa stále hnevať a rozčuľovať. Dokola riešiť prečo ja. Povedz k čomu by to bolo dobre. Izzie ma naučila ako to negatívne premeniť na pozitívne. A je mi tak lepšie." snažila som sa mu to vysvetliť. Neveriacky kýval hlavou.
„Asi sa objednám ku tej tvojej Izzie. Lebo ona podľa mňa normálne čaruje, keď ťa vidím." nakoniec sa zasmial.
„Ja ho stále milujem. Dokonca aj mojej malej o ňom hovorím. Chcem aby vedela aký úžasný človek jej otec je. Musím ísť ďalej aj keď sama." zhodnotila som. Vystúpila z auta a nasadila si čiapku.
„Beriem, ale ani trochu ta to neštve?" spýtal sa prekvapene.
„Už nie. Musíš sa na to pozrieť z iného pohľadu." zasmiala som sa
„Z akého pohľadu sa na to dá prosím ta pozrieť?" škodoradostne som sa zasmiala. No dobre ešte musím na sebe popracovať.
„Berie si Amandu. Už to je trest sám o sebe." Trevor sa zatváril, že konečne pochopil a dodal.
„Bože, chudák chlapec. Nevie čo činí." vybrali sme sa ku sále.
„Ozaj odvezieš ma večer na letisko?" pozrela som na svojho najlepšieho priateľa.
„Tak to si píš. Budeš mi chýbať ale to vieš, že?" pozrel na mňa teraz smutne.
„Aj ty mne ale neboj budem sa ti ozývať vždy ako to pôjde." Nechcem nikomu hovoriť kedy a kde sa zdržiavam. Je to kvôli matke. Objala som ho.
„No konečne" započuli sme zvuk fotoaparátu a z poza neho sa na nás usmiala Olívia. Som rada že to prišla s nami osláviť. Som rada, že ma Trevor presvedčil sem prísť a posledné chvíle v Amerike strávim s nimi dvoma. Aj keď by som ich rada strávila aj s ním. Ale nie nesmiem sa vracať k takým myšlienkam.