Part 33
„Sometimes, there is no next
time, no second chance,
no time out. Sometimes
it is now or never.“
„On, bol pre mňa všetkým.“ hlas sa mu zlomil a ja som mohla cítiť ako plače.
„Luke,“ slabo som šepla a odtiahla sa z jeho zovretia.
Bolo mi do plaču tiež, len z toho ako tam sedel a plakal. Chýbal mu otec, tento človek predo mnou mal od bad-boya ďaleko, bol to zlomený a smutný chalan.
„Shanaya, j-ja“ jeho hlas sa zlomil.
Koktavo sa snažil o dokončenie vety, no nemalo to cenu, jeho dych sa nedal spomaliť a myseľ mu zrejme práve teraz nedávala jasné rozkazy.
„Luke. Ja neodídem.“ šepla som a vlepila mu jemný bozk na líce.
Cítila som ako stuhol, no trvalo to len sekundu, následne sa uvoľnil a lapil ma do náručia.
Sedeli sme tak dlho, ja som ho upokojovala kolísaním a on sa príjemne pridal.
Plač ustal po dlhšej chvíli, no nakoniec bolo ticho, príjemné ticho ktoré panovali medzi nami.
„Dokážeš mi o tom porozprávať?“ opýtala som sa nakoniec.
Jeho pohľad bol uprený na slnko, ktoré už každú chvíľu skryje celý svoj obsah za more.
„Ja, neviem prečo odišiel,“ začal pokojným hlasom.
„Proste som sa jedného dňa zobudil a on bol,“ odmlčal sa, a zhlboka sa nadýchol, „preč.“ pohľad presmeroval na mňa ja som mohla vidieť tú bolesť a nenávisť ktorá mu tam plávala.
„Odišiel, matka mi povedala, že išiel na nejakú pracovnú cestu, či akú sprostosť.“ pokojne som mu stisla ruku.
„Jasné, že to nebola pravda, keď sa nevracal dni, bolo mi jasné, že už nepríde nikdy.“ hlas mu sklesol.
„Vtedy, keď som si uvedomil, že odišiel, prvé čo som spravil bolo, že som vinil za odchod seba.“ pomalým gestom zavrel oči a následne ich otvoril. Bolesť sa mu tiahla celým telom a ja som s tým nič nemohla robiť.
„To aký zlý syn som bol, do mysle mi prichádzali len spomienky na všetky zlé veci ktoré som spravil, ako ma stále hrešil. Bolo ťažké prekonať jeho odchod keď som ho mal toľko rád.“ posledná veta vyšla z Lukových úst šeptom.
Chápavo som prikývla.
„Nebola to tvoja vina Luke.“ prerušila som ticho medzi nami.
„Možno nie úplne, ale z časti určite.“ hlas sa mu zlomil a ja som videla ďalšie slzy ktoré nedokázal skryť a vyšli na povrch.
„Nie,“ kývala som záporne hlavou, načiahla som ruku a zotrela mu jemne slzy ktoré sa vydrali na povrch. „Nebola.“ šepla som.
„Moja matka za to môže tiež, som si istý, že ona ho vyhnala. Ale nedával som jej to za zlé, práveže som sa snažil hodiť vinu viac na seba aby som zakryl to čo spravila. Zničil som radšej život sebe ako jej.“ trasľavo rozprával.
Udivene som ho počúvala.
„Vkročil som do svojho sveta, sveta v ktorom nie sú žiadni kamaráti, žiadni iný ľudia, len ja sám. Tak som nemohol byť zranený, nemohol som byť znovu na dne ako v tie dni. Bol som v bezpečí.“ šepol.
„S mamou som sa nerozprával celé tri roky, Shanaya.“ slová ktoré vyleteli z jeho úst ma obarili ako ľadová sprcha, vytreštila som oči, keď sa práve otočil a zadíval sa do nich.
„Moc som sa bál, že by som jej mohol ublížiť, že by som zhodil vinu na ňu a nezniesol to. Tak som radšej jednoducho prerušil kontakt s ňou.“ dokončil myšlienku.
Tak teraz som stuhla nadobro. Predstava, že sa nerozprávam s matkou tri roky, sa ani nedá predstaviť. Nedokázala by som to.
„Takto to je lepšie.“ utrúsil a odvrátil pohľad.
„Byť sám. A preto,“ začal rozprávať, no ja som vedela čo príde.
„Nie! Nie je to takto lepšie, Luke.“ prerušila som ho, „nemôžeš takto žiť večne! Je to,“ hľadala som správne slovo. „neprospieva ti to. A ty to sám vidíš.“ hlas sa mi postupne strácal.
„Každý máme problémy, Luke, ale riešiť ich tým, že sa zavrieš do dákej vlastnej bubliny kde nikto neexistuje, spôsobuješ len viac a viac škôd.“ šepla som a odtiahla sa.
„Ubližuješ tým svojim blízkym, kamarátom.“ odmlčala som sa.
„Pochop to, toto nie je riešenie. Je to akurát zaseknutie sa.“ tým som svoj monológ skončila nechala ho moje slová spracovať.
„Ja už žiadnych blízkych ani kamarátov nemám Shanaya.“ povedal v tichosti. „Všetci to vzdali a nechali ma. V podstate ma odvrhli,-“ znova som ho prerušila.
„Ja viem aké to je, ale ver mi, toto naozaj nie je riešenie.“
„Ale je! Takto som šťastný,-“ znova som ho prerušila,
„Ale nevyzeráš tak.“ môj hlas bol rázny.
„Možno,“
„Možno vôbec nie si šťastný. Len si to navrávaš, aby si sa ubezpečil, že toto je správne rozhodnutie. Ale nie je! Nevidíš to?“ môj hlas už zvyšoval na intenzite, čo sa mi nepáčilo.
„Nechápeš to? Ja len nechcem aby mi niekto ublížil, to je jediné,“ znova sa zlomil a z očí sa mu kotúľali slzy.
„Luke, každý sa raz za čas popálime, ale to nás len posilní, sme silnejší a môžeme bojovať ďalej. Môžeme využiť nové zbrane a štíty aby sme sa ochránili, poučíme sa z vlastných chýb a to musíš spraviť aj ty.“ utešujúco som ho hladila po chrbte.
„Ale ja sa bojím Shanaya, ja nechcem aby mi každý ubližoval.“ precedil pomedzi vzlyky, hlavu si schoval a oprel o kolená, čiže som mu nevidela do očí.
„Ja viem, Luke,“ šepla som, „to nechceme nikto.“
Myšlienky mi uleteli k mojim vlastným problémom.
>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<<<<<<<<<
Hey Darlings!! :)
Čo vravíte na ďalší Lunaya moment? :D Aký máte názor na Lukove chovanie? Stotožňuje sa s vaším? :) Je to trochu na zamyslenie, lebo možno si to ani neuvedomujete a tiež to robíte(: Po pravde, aj ja som sa tak chovala, pokiaľ som nestretla pár osôbok a nepoučila sa. :)
Alebo ste vy viac ako Shanaya ? Každopádne, zanechajte komentáre tentoraz možno trošku aj s osobným zámerom :)
A neviem čo dodať, ďakujem za krásne komentáre a všetko. Mohli by ste checknúť aj príbeh MARKS ON THE SKIN, ktorý je s Calom na mojom profile! ♥
ILY!
stay with me, see ya soon!
xx
