Part 38
„There is a difference between
who I am and what I show.“
Shanaya's pov. (o týždeň neskôr)
Je až neuveriteľné ako sa všetko zvrtlo za tak krátky čas. Prešiel týždeň, čo sme si s Lukom, dá sa povedať dosť blízky na to aby sme sa bozkávali.
Neviem, či to môžem nazvať vzťahom, neviem či to čo je medzi nami je ozajstný vzťah so záväzkami, pravdu povediac ešte sme to ani jeden z nás nerozoberali. Neviem či je to tým, že nikto z nás nemal odvahu na to, to vytiahnuť a rozoberať alebo to jednoducho neberieme ani jeden tak vážne.
Z mojej strany je to skôr to prvé, bojím sa vytiahnuť a spýtať sa ho na to, lebo sa bojím odpovedi.
Je to zložité. Luke je úplne iný chlapec, ako som si ho predstavovala. Namiesto drsňáka s drzým správaním, je to zranený a romantický chalan. Nevravím, že sa mi to nepáči, ale stále som si nie istá jeho náladami, či povahou.
Je mi jasné, že odchod otca ho zmenil, naozaj sa zavrel do vlastnej bubliny a podľa toho čo vravel, som prvá osoba ktorú vpustil dnu. No jeho povahy sú rozčlenené, a ja nikdy neviem na akú sa mám pripraviť, niektoré dokonca sú nové ešte aj mne.
Musím priznať, že sa mi to tak páči, skúmať jeho povahu, jeho ja. Je to predsa jedna vlastnosť, ktorú má a ktorú som si predstavovala, je taký záhadný.
Čo sa týka, nášho 'vzťahu'-nevzťahu, je to naozaj zložité. Za ten týždeň sme sa našťastie nehádali, ale cítim napätie, ktoré medzi nami vládne a som si istá, že sa k tej hádke blíži. Je to smutné a ja sa tomu snažím čo najviac vyhnúť, nechcem sa s ním 'rozísť (- nerozísť, keďže nie sme ani vo vzťahu), len kvôli hádke. A najhoršie je, že tá hádka bude určite zameraná na mňa.
Luke stále nedokáže vypustiť to, že ma doma otec udrel. Nechcem mu to povedať, nie preto, že by som mu neverila, ale preto, že sa za to hanbím. Hanbím sa za to, ako so mnou jedná moja rodina. Hanbím sa za ňu celú. Hanbím sa za to, že som slabá a nedokážem sa vzoprieť tým urážkam ktoré ma dokola rania a ubližujú mi.
Mala by som mu to povedať. Mala by som sa mu zveriť, no namiesto toho to stále dusím v sebe, dúfajúc, že jedného dňa na to proste Luke zabudne.
Ja mu to proste nedokážem povedať.
Nedokážem mu povedať, že hneď ako prídem domov, moja nálada upadne do plaču a bolesti, pretože mi otec znova vynadal, no po najnovšom sa k tomu pridala aj matka a to ma raní ešte viac. Lebo som znova mala tú iskričku nádeje, ktorá mi vravela, že ona sa mu jedného dňa vzoprie, a zastane sa ma. Teraz je tá iskrička minulosť.
Môj brat sa radšej zavrie do izby a z tade to počúva, zatiaľ čo ja trpím.
Otec ma od vtedy neudrel znova, ale ani to by som nenazvala 'koniec'. Viem, že sa to jedného dňa zopakuje znovu.
Tak taký je môj život.
Chvíľu som šťastná v náručí Luka, sediac na pláži, a druhú sedím skrčená pri dverách so zaslzenými očami.
Najhoršie je, že cítim ako sa mením na dve osobnosti.. Jedna je tá ktorá je doma a druhá tá ktorá je keď prekročím prah nášho domu a vyjdem do iného sveta. Bojím sa, že jedného dňa nerozlíšim okolie a začnem sa správať tak odmerane aj inde ako doma.
Žijem v strachu. V strachu z rodičov, so strachom že prídem aj o to málo čo by sa dalo nazvať vzťahom.
Luke je vlastne jediný človek ktorý dokáže moju náladu ako – tak zodvihnúť. Pri ňom sa na nič nemusím hrať, nemusím sa báť, čo jeho slová spôsobia v mojom vnútri a ako ma zrania.
//-/-/-*-/-/-//*/*----/////-/-/-
Zhlboka som sa nadýchla slaného vzduchu ktorý nás obklopoval. Zaborila som nohy hlbšie do piesku a čakala kým slnko úplne spadne za more a pohltí nás tma. Je to otázka pár sekúnd, a to je na tom to okúzlujúce.
Posledný krát som sa pozrela na žiarivé lúče a následne sa zotmelo.
Utekala som späť k Lukovi. Hodila som sa do piesku vedľa neho a pozorovala jeho úsmev na tvári.
„Čo je?“ tiež som sa začala smiať a čakala na jeho úsmev.
„Čo sa ti na tom tak páči Shay?“ začervenala som sa, ako vždy keď ma nazval tou prezývkou ktorú vymyslel.
„Na západe?“ opýtala som sa. Nebola som si totiž istá jeho otázkou.
Prikývol a venoval mi zahľadený pohľad.
Pokrčila som plecami a sledovala čierne more pred nami.
„Vieš,“ začala som, pričom môj hlas bol zachrípnutý, „západ slnka je len tých pár koncových sekúnd, nie ako si po väčšine ľudí myslí, že je to od kedy sa slnko dotkne mora až pokiaľ za ním nezmizne celé.“ očami som skúmala rozbúrené more.
„Je to len tých pár sekúnd, a to je to najkrajšie z celého toho rituálu.“ uškrnula som sa a premiestnila pohľad na moje nohy.
„Poukazuje to na to, že krása trvá naozaj len chvíľu. Všetko krásne nakoniec pominie.“ zamyslene som znovu hľadela na more.
Toto vyvodenie mi pripomína rodinu, ako všetko pekné naozaj pominulo a už ostala len tma.
Cítila som ako sa mi oči plnia slzami, nechcela som plakať, nie teraz!
Zhlboka som sa nadýchla a nebadane si zotrela slzu ktorá vykĺzla von.
„Si úžasná.“ šepot Lukových slov po dlhej dobe ma utešil a zároveň ma hriali pri srdci.
>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<
Hola! Asi ste prekvapený (teda ak to ešte niekto číta :D ) že prečo je už dnes nová časť. Odpoveď je jednoduchá.. nie som spokojná s poslednou (predposlednou) časťou ktorú som vám pridala a toto je ako ospravedlnenie :) Chcem poukázať že už len jeden diel a dostaneme sa k 3 ČASTI PRíBEHU!! :3 Ktorá vás možno nepoteší až tak :D
Well, tešte sa na veľké vyvrcholenie :3 a dlhý boj potom :*
Lovujem vás a potešia komentáre. ♥
Stay with me, see ya soon! :)
xx
