Part 42.
„I'm getting really tired of losing people. "
-Hannah Marin-
„Luke! Prosím ťa prestaň!" snažila som sa mu vytrhnúť zo zovretia, no bolo také silné, že som nemala šancu sa poriadne hýbať, nie to ešte mu ujsť.
Na jeho tvári pohrával úsmev od ucha k uchu. Aj keď som od neho bola o hlavu nižšia, nespúšťal zrak z mojich očí, a ja som nemohla odvrátiť zrak z tých jeho modrých, ktoré tak jasne žiarili.
Pomaly sa približoval a ja som vedela, čo sa zase bude diať.
„Luke!" s úškrnom som skríkla, no tentoraz som sa nepohla a nepokúsila vyslobodiť.
To, že nič nepovedal, len sa s úsmevom blížil, čoraz bližšie k mojej tvári, ma desilo a zároveň rozosmievalo v ten istý moment.
Jeho pery sa nakoniec znova spojili v jedny s mojimi, no bozk netrval dlho, odlepil sa odo mňa asi po dvoch sekundách a začal prikladať pery na moje čelo. Najprv pomaly, no nakoniec to robil rýchlo po celej mojej tvári, čo mi prišlo nechutné a zároveň strašne roztomilé.
„Luke." so smiechom som sa snažila od neho odtiahnuť, tým že som mu tlačila rukami do hrudi, no jeho sila ma premohla a on zas a znova vyhral.
Neprestal až pokiaľ som si ruky neobtočila okolo jeho krku a pritiahla si ho k sebe. Následne som spojila naše pery, no tentoraz som mu nedovolila sa odtiahnuť, prehĺbila som bozk vo vášnivý a romantický.
A trval dlho, až pokiaľ nás nevyrušil známy hlas.
„Mohli by ste už prestať do pekla?!"
„Ale veď ich nechaj, nevidíš akí sú šťastný?"
Nebadane som sa od Luka odtiahla, a venovala mu prenikavý pohľad, jeho ústa boli vytočené do širokého úsmevu. Nemohla som si nič viac priať.
Cal, mal pravdu, sme šťastný a Lukove gestá mi to len potvrdzujú.
Z ničoho nič ma od seba odstrčil, stále držiac moju ruku a otočil ma okolo vlastnej osi, ako princeznú, potom si ma znova pritiahol do objatia, no tentoraz som mu bola chrbtom a sledovala skate park predo mnou.
Prsty si preplietol s mojimi a hlavu položil na tú moju.
V tú chvíľu som bola každému ktorý sa na tom podieľal, strašne vďačná. Chcela som aby také chvíle trvali večne.
Ale čo ak už na to nebudem mať príležitosť?
Tá otázka ma zasiahla najviac ako vedela. Stále som netušila, čo sa Lukovi stalo, jeho mama mi totiž stále neodpovedala, od kedy sa rozplakala vstala a odišla, zatiaľ čo ja tu sedím a hľadím buď na bezbranného Luka, z čoho mi je na nič, alebo doblba pričom sa mi vynorí každá pekná spomienka na neho zakončená otázkou, čo ak sa to už nezopakuje? Čo ak mu už nebudem mať kedy povedať čo k nemu cítim? Ako veľmi som vďačná za každý bozk a každé vyznanie lásky?
Nevedomky som mu stisla silnejšie ruku.
Cítila som ako na mňa dopadajú emócie, a že ani mne nebude dlho trvať a rozplačem sa. Ale to som nechcela. Verila som, že sa Luke preberie, verila som, že sa všetko vráti do starých koľají, verila som v zázrak...
Nechcela som sa tu rozrevať ako malá, stačili dve preplakané noci, kvôli tomu čo sa stalo.
///—///—/-//—/-/
„Hej,"
Otvorila som rozospato oči. Vedľa mňa stála Lukova mama.
„Hm.."
„Choď si domov odpočinúť, ja dám naňho pozor." šepla, akoby sa bála, že zobudí Luka.
Záporne som kývla hlavou. „Nie, ostanem." môj hlas bol zachrípnutý.
„Tak ja pôjdem." šepla a venovala pohľad svojmu synovi. Následne premiestnila zrak na naše spojené ruky. „Ak sa niečo stane, zavoláš mi, prosím?" hlas sa jej skoro zlomil.
Bez slova som prikývla.
Podala mi papierik s jej číslom a vyparila sa. Vonku stále panovala tma.
Pomaly som posunula zrak k Lukovi. Stále tam ležal, bezmocný, slabý.
Z oka sa mi vydrala ďalšia slza. Odpojila som naše ruky, kvôli kŕču, ktorý som začala cítiť niekde v zápästí. Do rúk som zobrala plyšového macka, a schúlila sa na nepohodlnej stoličke. Silno som stláčala plyšáka, šepkajúc mu do ucha:
„Prosím, prosím, zobuď sa."
>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<<<<<<<<<
Ola my friends, new part is here! :)
Dúfam že ste si ju užili a dajte vedieť v komente ako sa vám páčila :)
Lovam!
Stay with me, see ya soon!
