Part 16
„I never tell you,
how i really
feel. “
„Nemali, ale rania ma.“ odpovedal som dlhej odmlke plnej mojich myšlienok.
Nebol som ďaleko od toho, aby som sa zodvihol a odišiel, nechcel som viac už počúvať jej otázky, už mi to viac neprišlo zaujímavé.
„Prepáč.. ale nechápem to.“ šepla sklamane.
Otočil som sa k nej, smutne sklonila hlavu.
„To nechápe nikto.“ uchechtol som sa. Už mi to príde aj smiešne, že ma nikto nechápe, nie je to nič nové.
„Tak mi to vysvetli.“ jej oči sa vlievali do mojich.
Nepovedala to príliš odvážne, skôr takým slabučkým hláskom, akoby sa bála mojej odpovedi.
Po pravde ma tá žiadosť zaskočila. Nikdy ma nikto nežiadal o vysvetlenie, vždy to boli len otázky a odpovede. Na mojom názore ani tak nezáležalo, lebo bol pre ostatných nechápavý. Ale ja som ho chápal, a chcel som sa s ním podeliť.
Teraz mám ale šancu vysvetliť jednému človeku ako to všetko vnímam a cítim, no je tu pocit strachu. Bojím sa..
Bojím sa, že keď to spravím, .. že sa niečo stane. Čo ak, ma znova ďalší človek, ktorému začnem dôverovať opustí, bude to bolieť aj keď je to niekto ako táto divná baba? Bude to bolieť zrejme vždy..
Chcem sa s tým s ňou podeliť vôbec? Čo ak utečie keď zbadá aký skazený som? Malo by mi to byť jedno nie? Však mi na nej nezáleží.. Ale asi by ma ranilo vidieť pravdu taká aká je. Ľudia ma opúšťajú kvôli tomu aký som.
Najhoršie na tom je, že sa to nedá zmeniť. Nedokážem zmeniť sám seba, skúšal som to.. Kvôli otcovi. Ale, misia skončila neúspešne. Nevrátil sa. A nikdy to ani nespraví...
„Je to zložité. Nepochopíš to.“ šepol som.
Očami som skúmal moje spojené prsty, bolo to ťažké v tme ktorá panovala naokolo.
Nebolo by ľahšie sa zodvihnúť a odísť? Nechať ju tu samú, stratenú v svojich myšlienkach?
Nechápem sám seba, prečo to nespravím? Prečo tu vkuse sedím a dívam sa naokolo, s myšlienkami ako sú tieto!
„To nevieš pokiaľ to neskúsiš.“ ozval sa jej tichučký hlások.
Očami som prešiel k jej siluete. Bola maličká, a nerobilo to len to, že sedela na zemi. Vlasy mala strapaté a oči určite opuchnuté, no to som nemohol vidieť kvôli tme.
V hlave mi stále panovala myšlienka či jej to mám povedať, či sa mám pokúsiť..
„Všetko ti nakoniec ublíži.“ počul som vlastné slová.
„To nie je pravda.“ ohradila sa. Páčilo sa mi ako si ohrádza svoje myšlienky, až na to že sú sprosté. To ma vytáča.
„Ale je. Nakoniec na to prídeš aj sama. Nie všetko okolo teba je také optimistické ako si to stále vytváraš. Musíš to pochopiť. Život nie je ľahký a ani pekný či spravodlivý. Je dobrý len k vyvoleným ľuďom a to my dvaja nie sme. Všetko ti nakoniec ublíži, Shanaya.“ povedal som to trochu ostrejším tónom, čim som zvýraznil svoje myšlienky, ktoré sa tak odlišovali od jej.
„Ja tomu neverím.“ šepla a v tom som cítil ako sa znova rozplakala.
A to som povedal len začiatok, a ona už plače, čo by sa s ňou stalo keby som jej povedal všetko? Zrútila by sa..
„Nemusíš tomu veriť.“ uškrnul som sa. „Sú to moje myšlienky, je to, to čomu verím ja.“ upieral som zrak do diaľky a sledoval ako svetlá pomaly hasnú. Musí byť už najmenej jedenásť hodín.
„Lenže ja nechcem aby si tomu veril,-“ hlas sa jej zlomil a jej slová ma nepripravene zasiahli.
Ozývali sa mi v hlave a začal som sa cítiť.. divne. Otočil som hlavu k jej telu.
„Prečo?“ nechápavo som sa opýtal.
Chcel som vedieť prečo sa tak stará, prečo ju to všetko zaujíma a prečo plače kvôli mojim myšlienkam. Toto ma jediné zaujímalo.
„Pretože si myslím, že aj ty si zaslúžil, žiť šťastne, tak ako ostatný.“ jej hlas bol taký tichý, a slabučký. No jej slová sa mi vrývali do pamäti.
„Už je veľa hodín, mali by sme ísť.“ odvrátil som sa k pomaly čiernemu mestu pred nami.
Už všetci odišli a znova ma nechali samého, bez rozlúčenia, a aj napriek takému dlhému času čo som tu dnes presedel, som sa znova nedozvedel prečo.. Nie som k odpovedi o nič bližšie, ako včera.
Postavil som sa, aj keď sa mi preč ešte nechcelo ísť, no ani ostať tu a rozprávať o mojich skazených myšlienkach nebola najlepšia verzia.
Aj keď, nie je to nakoniec jedno? Však aj ona odíde a spolu s ňou aj Calum, Ashton a Michael. Znova ostanem sám. Už som si na to dáko zvykol, neprekvapuje ma to. Už nie..
-Unknown.-
>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<
Heyy guys! :3
úžasné vám podať ďalšiu časť, keďže viem že sa každou blížime bližšie k 2 časti tejto knihy :)
(Inak menšia zmena, kniha bude mať až 4 časti, ale 3-tia bude taká krátka :D )
Neviem ekdy dostanete novú, bo idem v pondelok a operáciu (nič vážne :*) ale potom by som nemala byť v blízkosti ničoho čo vydáva teplo-čiže ani ntb. :/
Budem sa snažiť niečo vymyslieť, no budem rada ak ma obdaríte komentíkmi, pri minulej časti ich bolo mega málo a mňa vždy dokáže váš názor, či dobrý alebo zlý, strašne potešiť:3
Takže vás ľúbim! :*
Stay with me, see ya next time! ♥
xx
