Part 25
„-Why didn't you tell anyone?
-No one asked.“
Bola som blízko parku, moje telo sa chvelo pod adrenalínom, ktorý vo mne koloval.
Parkom som priam prebehla a zastavila sa pri obvyklom mieste zvanom lavička. Chvíľu som na ňu bez emócií hľadela.
Toto je miesto kde som toľko dní sedela a dívala sa naňho, obdivovala jeho telo a pohyby, z tohto miesta som sa nedostala preč.
NIE!
Moja myseľ mala zrazu jasno v tom čo treba spraviť. Treba sa posunúť o krok ďalej, tie dva mesiace stačili nie? Musím buď zabudnúť alebo sa posunúť v pred k nemu.
Momentálne beriem tú druhú variantu.
Nohami som vykročila k rampe, trochu sa mi roztriasli ruky, a nohy keď som počula ten známy hluk skateboardových koliesok. Niekto tam je, no práve som si želala aby to nebol Luke, lebo už nebude cesty späť.
Zhlboka som sa nadýchla, zahryzla som si do spodnej pery a spravila krok k zábradliu ktoré oddeľovalo park od rampy.
Nesmelo som položila ruky na studený železný plot, uvedomila som si, že je už celkom tma, teraz musí byť určite nádherný západ slnka, prečo som nešla sledovať radšej ten?
Zaškúlila som, vysoké chlapčenské telo sa pohybovalo zo strany na stranu v úplnom rytme ktorý udržiaval so skateboardom.
Ten chalan mal taký talent, jazdí akoby sa narodil so skateboardom v ruke, jeho ladné pohyby, úžasná rovnováha a kúsky ktoré stvára. To všetko, je také dokonalé a tak mi to k nemu už pasuje, že si ho bez toho neviem ani predstaviť.
„Shanaya?“ z myšlienok ma vytrhol zachrípnutý hlas vedľa mňa.
Trhla som hlavou do strany z ktorej hlas išiel, predo mnou stálo to najkrajšie stvorenie s najdokonalejšími očami na zemi.
„Luke.“ venovala som mu úsmev a snažila sa nespadnúť do jeho krásnych očí.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa.
Nebolo to sarkastické alebo hrubé, povedal to milo, akoby sa zaujímal..
A možno sa naozaj zaujíma.
Dlhšie som dumala čo mu poviem. Výhovorku? Otočím sa a bez slova odídem? Pravdu?
„Ehm...“ koktavo som sa naňho pozrela, pričom on nadvihol obočie čakajúc odpoveď.
„Ušla som z domu a povedala som si, že tu budeš možno aspoň ty, tak budem mať spoločnosť. Ale ak ti prekážam, tak kľudne odídem.“ vychrlila som, pričom som cítila úškrn môjho strážneho anjela na perách.
Bol to taký ten hrdý úškrn, bol na mňa hrdý že som to zvládla. Konečne som povedala pravdu.
Uvedomila som si ticho ktoré nastalo medzi nami. Bolo to trápne ticho pre zmenu, a keďže mi z toho vyplnilo len to, že mám odísť, otočila som sa na odchod.
Dúfala som, že som nevyznela moc zúfalo ale cítila som, že týmto som si to posrala, už to nebude 'také' ako pred tým, aj keď neviem či to vôbec 'dáke' bolo.
„Počkaj Shanaya,“ jeho hlas rozpumpoval moje srdce, cítila som ako mi tlak stúpol hádam na najvyšší stupeň aký vôbec môže, bola som blízko dákemu kolapsu či infarktu, to sa dalo poznať- ešte že bola tma.
Otočila som sa, pričom sa mi roztriasli ruky.
Ako náhle som prešla pohľadom na jeho postavu, hlavou mi kývol vedľa neho. Sklonila som tú svoju a pousmiala sa nad tým gestom.
Cítim aj úsmev strážneho anjela.
Keď som prešla k Lukovi, už sedel na okraji rampy, skateboard mal položený vedľa seba a nohy spustené dolu.
Keďže táto rampa bola práve trochu strmejšia, nohy nám viseli vzduchom, keď som si prisadla vedľa neho.
„Tak? Prečo si ušla z domu?“ jeho jemný – starostlivý hlas ma pohladil po pokožke. Moje srdce sa rozbúchalo. Možno sa naozaj stará..
Oči som premiestnila pred seba, pričom sme obaja krásne videli západ slnka.
Preboha, moje sny sa asi naozaj plnia.
>>>>>>>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<
Hey people! ♥
Po dlhej dobe tu máte novú - krátku časť :D ILY :*
Tak, väčšina z vás ste neverili že sa niečo stane, čo myslíte teraz? Shanaya nabrala konečne na odvahe, stále si myslíte, že nepovie čo k nemu cíti? :3
Komenty s názormi, kritizovaním potešia :*
A prepáčte, že to tak dlho trvalo, ale čakala som na 100readov takže aj teraz pridám časť až po 100videniach (:
ďakujem za krásnych 5,4K! :)Och a nezabudnite checknúť moju novú story s Calom - MARKS ON THE SKIN! (:
aj UNWRITTEN čaká na váš check. ♥
Okay,
stay with me, see ya soon!
xx