Part 50
„You're the only light I've
ever known."
-Even Peters-
Prehrabávať sa v starých veciach ktoré patrili práve jemu, asi
znova nie je najlepší liek na bolesť. Všetka ta radosť na
fotkách, čo ak to je len hrané? Čo ak ma naozaj nemiloval? Čo ak
som bola iba bábka v jeho živote?
Už aj také myšlienky
obletujú v mojej mysli. Je jednoduchšie myslieť si, že ma nemal
rád, tak ma to raní menej, lebo ak by naozaj mal akoby mohol
zabudnúť? Nahovárať si, že som bola len naivná je ľahšie..
nenávidieť ho je ľahšie.. ale ani napriek tomu všetkému
nedokážem zabudnúť.
No aj napriek tomu všetkému čo si nahováram sa necítim lepšie.
Moje telo sa rozpadá z vnútra, cítim sa akoby som krvácala
zvnútra a nikto to nevidí. Už ma dokonca ani nebolia tie urážky
od otca, znásobili sa, rovnako ako facky a silné zovretia. Ale už
neplačem kvôli tomu. Ani si nepamätám čo všetko vravel, nejako
mi to uletuje, moja hlava je totiž už tak plná bolesti a smútku.
Pomaly som prešla k stolu a zobrala čistý papier a pero. Prešla
som k zavretému oknu a zľahka si naň sadla. Mesiac osvetľoval
moje telo a ja som sa dala do písania..
//-/-////--/-/-//-
„Shanaya!" z hlbokého zamyslenia ma prebral hrubý známy
hlas.
Mykla som hlavou a nadvihla zrak smerom, ktorým šiel hlas.
Znova som sedela na lavičke, hlboko zamyslená, jedna zo spomienok
ma znova silne zožierala zvnútra.
Postavila som sa a prešla pomalým krokom cez trávnik, kopajúc
zelenú trávu.
„Ashton." pousmiala som sa naňho, čo bolo najťažšia vec akú
som za poslednú dobu urobila.
Prišiel bližšie a silno ma objal s úsmevom na perách. Silno som
mu objatie opätovala.
Chcela som sa rozplakať a všetko mu povedať, chcela som aby tu
bol pre mňa aspoň on, on by ma totiž pochopil, no namiesto toho
som sa odtiahla a usmiala na zvyšok ľudí naokolo.
„Ahojte." pozdravila som Michaela a Caluma stojaceho predo
mnou.
Kývli mi, no Michael sa hneď otočil aj so skateboardom a
pokračoval v tom čo robil pred tým.
„Ako sa máš Shaya?" zamyslene som sa uškrnula nad jeho
prezývkou, ktorá kedysi patrila Lukovi.
„Super." zaklamala som a radšej odvrátila zrak.
„Nevyzeráš tak." šepol sklamane Calum.
Nahnevane som ho prebodla pohľadom, načo venoval pohľad
Ashtonovi.
„Pozri Shanaya, zato, že ste sa s Lukom.. rozišli, neznamená že
už nie sme kamaráti. Môžeš nám povedať-" nenechala som
Ashtona dohovoriť, lebo vo mne vrel hnev. Hnev na nich. Trepe mi tu,
že sme kamaráti on sa od vtedy ani len neozval, len trápne s
úsmevom pricupitá a myslí si, že je všetko v poriadku.
„My sme sa nerozišli!" precedila som pomedzi zuby, skúmajúc
zem. „On zabudol!" skríkla som, načo sa zvuk skateboardových
koliečok doniesol k nám.
„Čo sa tu deje?" všetci sme preniesli pohľad na Luka stojaceho
pri zábradlí.
„Shanaya priš-" začal Calum.
„Nič, odchádzam." povedala som rázne a prerušila Caluma.
Nemala som náladu na nich, ich kecy a ľútosť. Neľutovali ma
pred tým, nemajú prečo teraz.
Otočila som sa a znova prešla cez trávu kopajúc do nej.
Vedela som kde mám ísť. Bolo to jediné miesto, ktoré ma
dokázalo pochopiť a utešiť. Bolo to moje útočisko.
///-/-/-/-
Vietor jemne knísal konáre stromov, hluk áut sa tu zachytával
zriedka, ale bolo ho jasne počuť. Bola som na mieste kde sa to
všetko začalo. Vždy keď sem prídem mám pred očami ako sedím
na jednej zo skale a Luke na ten druhej, ako sa zahľadene díva na
zem alebo si skúma ruky, alebo hľadí na svetlá v diaľke.
Aj dnes tam boli, pamätám si, ako mi raz vysvetľoval čo v nich
hľadá..
„Odpovede."
povedal zamyslene a nespustil oči zo svetiel v diaľke.
„Odpovede?"
nechápavo som zopakovala.
„Áno. Je
to metafora." hrdo sa odmlčal a venoval mi úsmev. „Ľudia okolo
nás sú svetlá, stále nás opúšťajú, čiže zhasínajú, a ty
nevieš kedy zhasnú ani prečo, môže to byť vybitie alebo ich
niekto zhasol. Vedia to len oni, prečo zhasli. A vtedy odišli.
Zaskočí ťa tma ktorá potom nastane, ale nikto ťa nevaroval, oni
to vedeli." znova sa odmlčal, no tá iskra v jeho očiach mi
vyrážala dych. „Oni vedia kedy zhasnú, no nevarujú nás.
Nakoniec ostaneš len ty v tme a sama." dopovedal, pričom oči
upieral na mňa. Nebola som si istá, ale leskli sa v nich slzy.
Opatrne som
prešla k nemu, vedela som, že práve teraz je citlivý, tieto
chvíľky spomínania ktoré ho zasiahnu, je to ako to 'pesimistické'
ja znova vyhralo, no on to nenávidel. Chcel byť ako ostatný a
posledne sa mu celkom darilo, no ešte sú chvíle kedy nevyhrá ten
boj, a tie sú najslabšie preňho.. vtedy je porazený.
Aj
teraz je porazený. Nebojoval za mňa. Nechal nech ma to odnesie
preč.
„Shanaya?" šepot sa tiahol lesom a mňa myklo. Nasucho som
preglgla, dobre vediac čí hlas sa ozval spoza môjho chrbta.
„Luke?"
