Part 52
„What hurts is that we
never
really said goodbye.
We just kind of ended."
Rozospato som otvorila oči. Načiahla som sa na stolík, zhodila
som na zem svojho medvedíka ktorého mi dal Luke, no to len kvôli
tme naokolo.
„Áno?" prijala som prichádzajúci hovor, neobťažovala som
ani pozrieť kto volá. Okom som hodila na svietiace čísla na
nočnom stolíku, ktoré znázorňovali čas.
„Shanaya?" ozvalo sa z druhej strany.
„Luke?" zamračila som sa. Sníva sa mi snáď? Však sú ledva
tri hodiny ráno a on mi volá.
„Mohli by sme sa stretnúť?" opýtal sa zadychčane.
„Mohli.
Ale čo tak v nejakú normálnu hodinu? Luke sú ledva tri hodiny."
unavene som zívla.
„Je to dôležité, vyjdi pred tvoj dom." šepol nádejne.
„Dobre, ale prosím ťa, dívaj sa cez cestu a-" odmlčala som
sa. „Dávaj si pozor." šepla som.
„Dobre." šepol a hovor skončil.
Hodila som sa späť do vankúšov a zababušila svoje telo do perín.
Tak sa mi nechce, tento chlapec je totálny idiot.
Nemotorne som sa vymotala a postavila na nohy, pričom oči som mala
stále zavreté.
Schmatla som košeľu, čo som mala prehodenú na stoličke a
nemotorne si ju dala na seba, nedbala som na moje vlasy, ktoré
zrejme vyzerali ako po výbuchu. Potichu som zišla až k dverám a
zavrela ich.
Vonku bola tma, ale jeho vysoké telo som vedela zaostriť. Pomaly
sa blížil chodníčkom ku mne, pričom skateboard držal v ruke.
„Čo je také naliehavé, že musíš prísť pred môj dom o
tretej ráno?" namrzene som sa opýtala.
Jediné čo som kedy nenávidela, bolo prerušenie môjho spánku.
„Nie je to náhodou moja košeľa?" s úškrnom na tvári ukázal
na červenú košeľu ktorú som mala na sebe.
Založila som si ruky na prsia a s povzdychom povedala. „Je, ale
čo to- počkať čo?" vyvalila som oči na jeho postavu, pričom
on sa stále usmieval.
„A-ako to vie-eš?" koktavo som sa opýtala.
Odpovede som sa nedočkala, len úškrnu ktorý sa stupňoval na jeho
tvári. A tie oči, modré oči ktoré na mňa upieral, .. presne tak
ako kedysi.
„Luke?" bojazlivo som sa opýtala. Nečakala som na žiadny
signál. Skočila som priamo z pred mojich dverí na Luka, ktorý
hneď pustil skateboard a uchmatol ma do náručia.
Vrátil sa!!! Luke je späť.
Moje telo sa roztriaslo a moje oči plakali, ale nie už od smútku.
Od šťastia. Spodná pera sa mi triasla, no jeho ruky ma
upokojovali. Objímal ma silno ako kedy pred tým, akoby sa bál že
mu utečiem.
„Luke, si späť." šepla som a kúsok sa odtiahla od jeho krku,
aby som mu videla do očí.
„Som späť." zopakoval a zasnene mi pozrel do očí. Modré oči,
ktoré žiarili najviac ako kedy pred tým. Pozerali sa na mňa zase
zasnene ako zvykli. A jeho objatie, ktoré ma oblapilo a uschovalo,
že mi nikto nemohol v daný moment ublížiť.
Znova som sa mu hodila okolo krku a nadšene vzlykala do jeho
trička.
//-/-/-////-
Neviem koľko sme stáli na chodníku a objímali sa. Panovalo medzi
nami to najpríjemnejšie ticho, a obaja sme plakali od šťastia s
úsmevmi na tvári.
Následne sme sa presunuli do mojej izby, prvý krát v živote sme
boli v mojom dome obaja, ležali sme v mojej posteli, tvárami vedľa
seba, skúmali sme tú druhú s úsmevom na tvári.
Nohy sme mali zvláštne prepletené a prsty sa nám splietali
tiež.
„Už nikdy ma neopúšťaj, Luke." šepla som smutne a pozrela
mu do očí. „Nikdy už neurob takú sprostosť, prosím." môj
hlas sa triasol.
„Keď to žiadaš, tak už nikdy ti nekúpim darček na výročie."
uškrnul sa.
„Ak ťa to má stáť pamäť, či život, tak mi nikdy už nekupuj
darček na výročie." povedala som úplne vážne.
Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie, zaborila som tvár do jeho
trička a vsávala jeho kolínsku, ktorá sa našťastie nezmenila.
„Prepáč mi to." šepol smutne.
Obmotala som si ruky okolo jeho pása.
„Ale v jednom si mala pravdu." povedal po dlhej pauze.
Nechápavo som sa odtiahla a venovala mu pohľad.
„V tom liste." upresnil. „Naozaj som ťa miloval." šepol s
úsmevom na tvári.
„A aj stále milujem."
Moje kútiky úst sa vyšvihli do úsmevu a následne sa jeho pery
pomaly a túžobne približovali k tým mojim. Prvý krát za
posledný mesiac sme naše pery znova spojili v bozk a aj keď bol až
po toľkej dobe, nebol pahltný a rýchly, bol romantický, pomalý a
vášnivý. Znova som mala pocit nekonečna v jeho objatí, tak ako
kedysi...
