Part 47
„They're promise that dreams
can come true- but forgot
to mention that nightmares
are dreams, too."
Shanaya's pov:
20.05. (dva dni po zistení)
Milý denníček,
bolo to jasné,v ten moment, keď som si to uvedomila. Som len nepodstatná myšlienka, vlastne už ani to nie. Som nikto. Nepamätá si na mňa, nepamätá si, čo sme prežili.
Bolí to. Vedieť, že niekto koho ste milovali, vás nemiloval skoro vôbec, keď na vás zabudol. Je to smutné a bolestivé, a milý denníček, mám taký pocit, že sa z toho len tak ľahko nedostanem, ak vôbec.
21.05.
Milý denníček,
zase...
zase som celú noc preplakala. Nedokážem ani vysvetliť ako strašne sa cítim prázdna, osamelá... Je to .. strašné.
Nevládzem sa hýbať, ani len vyjsť z posteli. Našťastie, po dlhej výpovedi
a pár faciek, ma rodičia pustili do izby, kde som do teraz. Deň po mojom príchode, im došlo, že nie som v poriadku. Povedala som im, že som chorá a že ostanem doma.
Ostala som, v mojej izbe, 24 hodín denne. Nejem, nepijem. Len píšem tieto sprosté záznamy, aby raz niekto zistil ako to ozaj bolo, keď umriem na žiaľ.
Je to vôbec možné? Umrieť na žiaľ..
22.05.
Milý denníček,
môj stav sa podstatne zhoršil. Cítim to sama na sebe.
Včera som sa prvý krát pozrela do zrkadla. Okrem toho, že som vyzerala ako ježibaba, moje líca sú chudé, vidím svoje kosti, ruky mi zoslabli a stehná tiež.
Ale nedokážem sa najesť, tak veľmi akoby som chcela, všetko zo mňa ide von.
Bojím sa o seba. Pomôž mi prosím!
Vráť mi Luka!
30.05.
Milý denníček,
asi sa divíš (nie v skutočnosti, si len zošit, diviť sa nemôžeš), prečo som takú dobu nepísala.
Je to jednoduché: bola som v nemocnici.
Áno, môj stav sa zhoršil natoľko, že som musela ísť na dehydratáciu do nemocnice a tam som ostala až do dnes. Najradšej by som znova len ležala v posteli a plakala celé dni a noci, ale doktor mi jasne nariadil, že musím ísť zajtra do školy.
To by nebol problém, keby do tej istej školy nechodil aj Luke Hemmings.
01.06.
Vlastne, ešte nie je 1-vého, až... teraz. Presne 00:01.
Nedá sa mi spať, nedá sa mi jesť, ani piť a už vôbec sa učiť. Môj život je troska, rovnako ako som ja.
Najhoršie na tom všetkom je, že ma prenasledujú tie sprosté spomienky...
xoxox
Milý denníček, je to tu.
Už len pár minút a mám ísť do školy. Ešte stále rozmýšľam, či nepôjdem poza, niekde do parku- no tam asi nie. Určite tam bude on... Alebo na naše miesto..
Preboha, však ja nemám nič čo by sa nespájalo s Lukom.
Som nikto. Môj život naozaj nemá už cenu..
No ako keby sa niekto aj zaujímal. Asi je ozaj pravda, že sme dôležitý, len keď zomierame.
