Part 27
„Always do, what you're
afraid to do.“
Luke's pov.
Bolo to divné. Cítil som sa divne, ale uvoľnene, príjemne ale inak. Nespoznával som sám seba, čo sa so mnou deje, ale bohužiaľ sa mi to istým spôsobom páčilo. To ako som sedel a z chuti sa smial až mi vyhŕkli slzy. Dávno sa mi to nestalo a bol to nezvyk. No páčilo sa mi to.
Čo ak by som znovu mohol byť.. šťastný? Dá sa to ešte?
„Už by som asi mala ísť.“
Moje myšlienkové pochody prerušil Shanayin jemný hlas. Istým spôsobom som si naň už začal zvykať.
Prikývol som a postavil sa. Podal som jej ruku a pomohol jej na nohy.
Do ruky som si zobral skateboard a šiel popri jej boku cez park.
„Luke?“ jej hlas z ničoho nič bol slabý a trasľavý.
Bál som sa, že sa zase rozplače, čo by nebolo momentálne vhodné.
„Hm?“ kývol som jej hlavou.
„Myslíš,“ odmlčala sa.
Už som si myslel, že myšlienku nedokončí, keď jej tichý hlas ma ovinul.
„Myslíš, že ešte sa veci môžu vrátiť späť? Do starých koľají?“ smutne hľadela na zem.
Bolo mi jej ľúto, cítil som, že je na hranici plaču, no nechcel som aby plakala. Nechcel som aby bola smutná, a aby tie sprosté slzy padali po jej lícach a nechávali jej červené oči. Nezaslúžila si to.
Neodpovedal som. Jednak preto, lebo som si nebol istý čo by zo mňa vyšlo, ešte pred pár dňami by som určite povedal 'NIE', no teraz som si tým tak istý nebol.
Cítim sa predsa aj ja šťastnejší nie? Som možno trochu lepší človek, aj keď to nikto iný nevidí..
No nie sú to staré koľaje. Tie to už nikdy nebudú, čo bolo to bolo.
„Myslíš, že môžeme byť znova šťastný?“ šepla skoro nepočuteľne.
Ovisli mi plecia.
Moje ústa, raz a znova ostali spojené, bez žiadneho náznaku slova ktoré by sa chcelo vydrať von.
Nie je to tak, že by som jej nechcel odpovedať. Nechcel som ju rozplakať, a vedel som, že toto je lepšia varianta, ak ostanem ticho, ona odpoveď nepotrebuje. Má vlastnú hlavu, a som si istý, že odpovede vie.
„Povedz niečo.“ znova sa jej hlas triasol.
„Ty tie odpovede vieš, Shanaya.“ povedal som nakoniec, snažil som sa to povedať milo, no vyznelo to skôr nudne.
Presmeroval som zrak na jej postavu a chabo sa usmial.
Pomaly som sa premiestnil k jej postave bližšie. Nevedel som, čo robiť a čo práve robím, no nechal som tú silu ktorá ma práve obklopovala nech si so mnou robí čo chce.
Stál som vedľa nej, stále sme pomaly udržiavali tempo kroku, no moja ruka našla tú jej, jemne som si s ňou preplietol prsty a povzbudzujúco som jej ju stisol s úsmevom na mojej tvári.
Páčilo sa mi ako jej ruka zapadlo do mojej, aj to ako sa na mňa pozrela a následne sa jej kútiky úst pomaly vytočilo do úsmevu.
„Nechceš vedieť moju odpoveď Shanaya.“ šepol som tento raz ja.
