Part 26
„Love is an answer.“
Jeho otázka mi krúžila v hlave. No spolu s ňou milión ďalších.
Čo mu mám povedať? Mám mu klamať? Alebo sa mu naozaj zdôveriť?
Odpovede som hľadala v západe slnka, ktorý mi ale neodpovedal.
Smutne som ovisla plecia.
Mám mu povedať, ako to naozaj je?
'Vieš Luke, moji rodičia ma nenávidia a chcú mi zo života spraviť peklo, tým, a teraz dobre počúvaj, tým, že ma ponižujú. Ale najhoršie na tom je, že mňa to všetko raní, ich slová, ich narážky na moju osobu, postavu, alebo hocičo čo sa týka mňa. Bolí ma to všetko a po pravde, moja duša sa stráca, tým že ju oni tak rania..
Aby toho nebolo málo, práve ty si mi ukázal pravdu. Pamätáš, keď sme sedeli v lese, kde si ma našiel? Všetky tie slová mi v ten večer nedávali zmysel, ale ako náhle som prišla domov, … všetko som pochopila.
Možno nie práve v zmysle akom si ich ty rozprával, predsa len každý máme vlastný príbeh, ale tie citáty a každé slovíčko, mi jasne naznačovalo viditeľnú vlastnosť rodičov voči mne- nenávisť.
Nenávidia ma a ja ich za to nenávidím tiež. Je to zlé?'
Po tomto monológu v mojej hlave, som sa na rozhodla si to nechať pre seba. Aspoň zatiaľ.
„Prečo je život taký krutý?“ vyslovila som myšlienku, ktorá bola úplne mimo témy, ale lámala mi hlavu už dlhú dobu. Tajne som dúfala, že Luke má aj na toto nejakú zo svojich múdrych odpovedí.
„Neviem...“ pokrčil plecami a zľahka sa zavážil na ruky ktoré si položil za chrbtom na zem.
Posledné slnečné lúče mu osvetlili krásne modré oči, ktoré nabrali tmavší odtieň.
Teraz si už darmo budem navrávať, že nemám šancu, alebo že ho nemilujem … Pretože moje srdce to už nepríjme. Nie po tomto výhľade.
„Some were born to be happy,“ dramaticky som nechala vplynúť moje slová do ovzdušia a už keď som otvorila ústa, že dokončím citát, predbehol ma.
„Some were born to be fighters.“ z jeho úst to vyznelo tak melodicky a lásky plne, že som tomu na malú chvíľu neverila..
„Milujem ten citát.“ pousmiala som sa ešte stále nad myšlienkou, že máme ďalší spoločný citát.
„Vyjadruje tak veľa a dodáva mi silu ísť ďalej.“ pokračovala som, pričom som očami upútala už len štvrť slnka, ktoré stále jasne osvecovalo naše telá.
„Aj napriek všetkým negatívam, ktoré nám život dáva do cesty,“ pohľadom som prešla zo slnka na Luka, a naše oči sa stretli.
„aj napriek nim, dokážem ísť ďalej.“ vetu som dokončila skoro šeptom.
Zabudla som aký je to pocit, byť pri ňom tak blízko, cítiť jeho pohľadom ako sa vpaľuje do mojich očí, ako jeho krásne modré oči upiera do tých mojich zelených.
„Nie je to vlastne odpoveď na tvoju otázku?“ jeho kútiky mu pomaly vytvorili hlboký úsmev, pričom som sa uškrnula aj ja.
Očný kontakt som prerušila práve ja, lebo mi v hlave blúdila ďalšia otázka, ktorú som mu chcela položiť.
„Ktovie čo je vlastne šťastie...“ podobalo sa to viac na rečnícku otázku, ale vedela som, že on na to zareaguje.
„Ktovie..,“ znova pokrčil plecami.
Otočila som sa k nemu a venovala mu nepekný pohľad, na to sa on začal smiať.
„Akože, naposledy si bol aký ukecaný, a teraz, neviem,“ napodobnila som jeho pokrčenie plecami, „neviem.“ a znova.
Na to sa on už krčil a zakrýval si ústa rukami, aby stlmil smiech ktorý mu vychádzal z nich.
„Si strašná v napodobňovaní.“ povedal pomedzi smiech, pričom som sa začala smiať aj ja.
Falošne som ho buchla do pleca, no neudržala som smiech.
„Vieš po pravde,“ začal už vážnejším tónom, „si myslím, že nič také ako šťastie neexistuje.“
Prestala som sa usmievať a začala vnímať jeho slová.
„To nie je pravda, peniaze, sú určite,-“
„Nemá to so šťastím nič.“ prerušil ma skôr než som stihla dopovedať svoju myšlienku.
„Podľa mňa,“ zdôraznila som začiatok vety, na znak nech ma tento raz neprerušuje. „to je istá vec ktorá človeka robí šťastným.“ nechala som svoju myšlienku vstrebať do vzduchu a následne sa pozrela na Luka, ktorý už záporne vedľa mňa točil hlavou.
„Ale ba! Zober si, máš peniaze,“ ohradzovala som sa, „môžeš sa zbaliť a odcestovať kde len chceš, začať odznova, byť kým len chceš.“
Pri tejto myšlienke som myslela len na seba, no dúfala som, že on to pochopí rovnako ako ja.
„To je určitým spôsobom pravda,“
„Ha!“ nenechala som ho dopovedať a skríkla.
„Ale!“ tentoraz zdôrazňoval on začiatok vety. „Pôjdeš za tie peniaze,“ natočil s na mňa, akože je jasné koho myšlienka to bola, „niekde na Hawai, ale spadneš s lietadlom.“ tento tragický koniec mu zaručil ďalší pohľad alias, Are you fucking kidding me?!, na čo sa začal uškŕňať.
„Nemáš peniaze, nemôžeš ísť lietadlom, nespadneš!“ po dokončení, už neudržal svoje kútiky úst v úškrne a vybuchol v smiechu.
„Je to jasné.“ dodal.
Chvíľu som naňho hľadela, stále s mojím pohľadom.
„To si robíš srandu?“ môj hlas znel trošku vyššie ako obvykle.
Luke záporne pokrútil hlavou, stále s úškrnom na tvári, čo mu vytvorilo jamky na lícach.
„Dobre, nemáš peniaze, nemáš dom, nemáš nič. Ideš ulicou a zrazu na teba spadne lietadlo, ktorým išiel jeden z tých bohatých ľudí.“ nahodila som primitívny úsmev.
Obaja sme vybuchli následne v smiech. Nebol to hraný smiech, z mojej strany určite nie, a dúfala som, že ani z Lukovej. No nevyzeralo to tak, jeho jamky na lícach sa tam objavovali akoby to bolo normálne zatiaľ čo ja som sa roztápala v jeho dokonalosti na ktorú som práve hľadela.
Jeho smiech znel tak rozkošne, až mi je zaťažko veriť, že som ho ešte nikdy nepočula sa smiať.
Slnko už zapadlo skoro celé, a jeho postavu osvetľovala len tma, no keďže sme boli blízko seba, stále som ho videla, aj napriek tmavému oblečeniu ktoré mal ako obvykle na sebe.
Bol dokonalý. Ten smiech, úsmev a jamky mu pridávali len ja jeho sexepíle, o ktorom zrejme stále nevie..
>>>>>>>>>>>>>>>>>>>><<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<
Hááj! :)
Ak ste sa dostali až sem po tejto nudnej časti, BLAHOŽELÁM! :D časť je síce dlhá, ale nie som na ňu hrdá :D Neviem čo k tomu dodať, iba, potešia komenty, aj keď budem rada ak dostanem aspoň vote, lebo je to fakt shitty časť.. -.-
Anyway, chcela som zdôrazniť, NOVÝ PRÍBEH ČAKÁ NA LOOK FROM U → MARKS ON THE SKIN! :) (s Calom) fakt poteší ak si to kuknete. :)
A ešte tak pomedzi, ako sa máte? :)
Ďakujem za dokonalé čísla ktoré mi dávata ♥ Plníte moje sny, ľudia, thank you!
Stay with me, see ya next time!
xx
