Fates of love (HP)

Kapitola 28 - Čaro starých známych

To hore je, prosím pekne, Viktor Krum (Stanislav Ianevski) DNES. Nečudujte sa tej Hermione :D

Hermiona

„Ako si sa mal? Je to už toľko rokov odkedy..." stratila som slová.

„Máš pravdu, prešlo veľa času, ale som stále ten istý hanblivý chlapec, keď ťa vidím," pousmial sa do neznáma.

Hlavou mi prebehli všetky naše spoločné chvíle a vymenené listy.

„Čo ťa vlastne priviedlo do Anglicka?" spýtala som sa rozčarovane. Viktor mal na mňa zjavne ten istý vplyv ako pred rokmi.

„Popravde, na ostrove som takmer pol roka. Vraciam sa zo Škótska, bol som tam pár mesiacov... ako tréner edinburghského metlobalového tímu, ale dostal som lepšiu ponuku," usmial sa.

„Naozaj? Nebodaj ťa Británia omrzela tak rýchlo?" podotkla som sklamane a až o pár sekúnd som si uvedomila vlastný tón.

„Práve naopak, oslovili ma Cudleyovské kanóny, čiže v týchto dňoch sa udomácňujem v Londýne," poznamenal ľahkým tónom. 

Nejako sa mi nedarilo odtrhnúť oči od jeho mužného zjavu. Musím sa prebrať z tohto očarenia, inak...

„A ako si sa mala ty? Predpokladám, že už riadiš celý Aurorský úrad," pousmial sa a odhrnul mi zblúdený prameň vlasov z tváre.

S jeho otázkou prišla aj studená sprcha a ja som si hneď spomenula, prečo som sa dnes vôbec ocitla v Šikmej uličke. V cukrárni ma už iste netrpezlivo čaká Narcissa, nehovoriac o Dracovi na Manore.

„Ale kdeže, po vojne som sa vrátila dokončiť si školu. A po tom všetkom mám bojovej akcie dosť na celý život, čiže aurorstvo rada prenechám Harrymu s Ronom. Vlastne je to so mnou teraz pomerne komplikované, za posledný mesiac sa mi prakticky obrátil život hore nohami..." uvedomila som si, že nesúvisle táram dve na tri a to všetko popri tom, ako sa topím v jeho čokoládových očiach. Dôrazne som potriasla hlavou. Toto musí prestať.

„Musíš ma ospravedlniť, Viktor, práve som si spomenula, že sa dosť ponáhľam a niekto na mňa čaká..., ale naozaj rada som ťa videla," s vypätím síl som od neho odtrhla pohľad a rýchlo som zažmurkala.

„Počkať, Hermiona..., ja... môžem ťa pozvať na večeru? Vidím, že obidvaja sme nezaháľali a máme čo doháňať," chytil ma za rameno a mňa znovu polapil jeho upretý zrak, až som zacítila, ako sa mi podlamujú kolená.

Zatočilo sa mi v hlave, a tak som len roztržito vyjachtala niečo ako: „Jasné, to by bolo fajn," a doslova som sa rozbehla von z dverí.

Ešte som začula, ako za mnou zavolal: „Ozvem sa ti!"

Až keď sa za mnou zavreli dvere, som si dovolila vydýchnuť. Oprela som sa o omietku steny vedľa dverí a namáhavo som rozdýchavala toto nečakané stretnutie. 

Avšak, nijako výrazne som sa nestihla spamätať, pretože si ma všimla Narcissa a zamávala na mňa. Rezkým krokom si to šinula ku mne hore Šikmou uličkou.

„Hermiona, drahá, máš tú knihu, čo si potrebovala?" zahľadela sa na mňa spýtavo.

„Ach..." oblial ma studený pot, pretože som úplne zabudla, kvôli čomu som do toho kníhkupectva vôbec išla, „ten titul práve nemali, ale pán Flourish mi ho sľúbil poslať o pár dní."

„Takže sa môžeme vrátiť?" skúmavo sa na mňa pozrela, keďže som musela vyzerať minimálne ako keby som stretla ducha samotného Merlina.

Bezmyšlienkovito som prikývla a Narcissa nás v sekunde premiestnila na chodník k Manoru. Po vchode do sídla som sa hneď ospravedlnila so slovami, že som unavená a pôjdem si pred večerou ľahnúť.