Fates of love (HP)

Kapitola 13 - Osudy

Draco

Žena vedľa mňa sa zdvihla zo stoličky a načiahla sa po kabelku. Zavadil som o ňu pohľadom a takmer mi oči vypadli z jamiek. Pre Merlinove dokadené spodky! Veď to je Grangerová!

Ona sa tiež neubránila pohľadu na mňa, iba zostala zízať s otvorenými ústami. No potom sa vzchopila a vyjachtala: „Malfoy?"

„Grangerová?" môj hlas znel trochu pridusene z potláčaného šoku.

„Pre svätého Dumbledora, čím som si toto zaslúžila? Dnes sa na mňa zlietli všetky skazostreky, alebo čo sa to dopekla deje!" zahundrala a vyhýbala sa môjmu pohľadu.

„To som taký ohavný, že ani humusáčka o mňa nezakopne?" podpichol som ju.

Ona moju urážku úplne prehliadla a niečo si mrmlala popod nos. Vyzerala byť totálne zničená, roztečená riasenka jej pod očami vytvorila tmavé potôčiky. Pravdepodobne plakala. Nech som akokoľvek skazený Slizolinčan, nemal som to srdce takto sa ňu dívať. Neodolal som pokušeniu a zamával na Eddieho, aby nám nalial.

Grangerová na mňa prekvapene vzhliadla a neveriacim hlasom zo seba vysúkala: „Pozývaš ma na pohárik?"Prikývol som.

To už znovu nabrala stratenú rovnováhu a neodoprela si to potešenie podráždiť ma: „Žeby sa chladný slizolinský princ zo vznešeného rodu zľutoval nad úbohou humusáčkou? Čo sa s tebou stalo, Malfoy?"

„Videla si sa v zrkadle? Vyzeráš, akoby si práve prežila prinajmenšom mučenie Cruciatom."

„Hahaha, veľmi vtipné," nečakala a z kabelky vytiahla malé zrkadielko, v ktorom sa skontrolovala. Rukou si uhladila vlasy a vreckovkou zotrela čierne šmuhy pod očami.

Barman pred nás položil štamprlíky zlatistej tekutiny. Schmatla ho, ani nepripila na moje zdravie a kopla ho do seba. Pre seba som predniesol prípitok: „Tak teda na Cruciatus, " a ovlažil som si páliacou tekutinou hrdlo.

„Čo ťa sem privádza?" neistým hlasom sa opýtala.

„Práca. Niežeby ma to zaujímalo, ale prečo si tu ty?"

„Pátram po rodičoch a popritom tak trochu dovolenkujem. No už aj to sa na prach obrátilo." smutne si povzdychla. Kývla na hostinského, aby nám dolial.

„Čo sa stalo?"

„S kým?" nechápavo sa opýtala.

„Predsa s rodičmi a dovolenkou."

„Teba to zaujíma?"

„Aj tak nemám čo robiť, práce mám vyše hlavy, ale už nevládzem sedieť nad knihami a tak to bude ešte prinajmenšom mesiac, takže práve teraz nemám nič iné na práci, ako počúvať tvoje problémy, keď mám dosť svojich vlastných." chcel som povedať, no opanoval som sa. Iba som prevrátil očami a prikývol.

Ona sa pustila do rozprávania. Začala tým, ako pred vojnou rodičov priviedla sem a vymazala im pamäť, aby ich ochránila pred siahodlhou rukou Voldemorta, ktorá sa načiahla za všetkým, z čoho mohla vydolovať tú kvapku šťastia a zanechať iba prázdne škrupiny kedysi veselých okamihov alebo nahradiť ich lžami temnými ako polárna noc.

Už za to som ju obdivoval. Ako sa zriekla vlastného otca a matky, aby ich ochránila pred vyčíňaním niekoho, o kom netušili, kto je a akú má moc.

Ja sám som bol neskutočne zbabelý - neváhal by som utiecť a skryť sa, keby sa naskytla príležitosť. Ale tá nebola, a tak som sa počas vojny stal nástrojom Temného pána, ktorý chcel, aby som svoju vernosť dokázal zabíjaním nevinných muklov. Nemal som odvahu postaviť sa jeho želaniu, aj keď sa to priečilo hlavnému pozemskému zákonu: Ži a nechaj žiť. A tak som jeho príkaz splnil. Teraz sa každú noc budím z nočných môr, v ktorých počujem krik neškodnej muklovskej rodiny s troma deťmi.