Fates of love (HP)

Kapitola 9 - Oživené nádeje

Hermiona

Po prvom neúspešnom pokuse sme sa vydali na adresu z lístočka. Vystúpili sme z prenajatého auta a ocitli sme sa na obrovskom sídlisku takmer v centre Sydney. Zazvonila som na zvonček, pri ktorom bolo napísané Mr. Eric Trampton. Po dvoch zazvoneniach sa konečne ozval hlas v malom reproduktore pripevnenom na stene budovy.

„Kto je tam?"ozvalo sa rozospato.

„Dobrý deň, hovorím s pánom Tramptonom?"

„Áno, načo ste prišli, nájomné som už zaplatil!"

„Ja som Hermiona Grangerová, chcem vám iba položiť pár otázok."

„Ste od polície?" povedal hlas podráždene.

„Nie, preboha, ide o dom vašej matky. Prosím vás, mohli by ste nás pustiť hore?"

„Dobre teda, piate poschodie, dvere číslo 24."

Potom zaznelo pípnutie signalizujúce odomknutie vchodu. S Ronom sme vošli do priestrannej haly, ktorá však pôsobila zaprášeným dojmom. Zdalo sa, že nikto už pekne dlho neumyl okno nad schodami.

Privolali sme výťah a vyviezli sa na piate poschodie. Ocitli sme sa na chodbe lemovanej radom asi desiatich dvier. Tenký tmavomodrý koberec tlmil naše kroky. Zaklopali sme na dvere označené tridsať sedmičkou. Po chvíli napätého čakania nám otvoril neprebratý štyridsiatnik, ktorý si šúchal oči. Oblečený bol iba v deravom župane a ponožkách, ktoré mali každá inú farbu. Pripomenul mi Dobbyho.

„Dobrý, môžeme ísť ďalej?" povedal opatrne Ron.

„Ale nech je to rýchlo. Som po nočnej." povedal pán Trampton podráždene a prehrabol si uležané vlasy neidentifikovateľnej farby.

„Takže, chceme sa opýtať, či náhodou neviete, kto býval v dome, ktorý ste kúpili svojej mamičke, pred ňou." ozvala som sa.

„Myslím, že mám to meno niekde napísané, keby ste chvíľu počkali..." a vytratil sa do susednej miestnosti.

Zatiaľ sa mi naskytla príležitosť lepšie si obzrieť priestor, kde sme sa nachádzali. Miestnosť bola na pohľad neuprataná, nebolo na nej poznať ženskú ruku. Pravdepodobne ho manželka opustila. Sadla som si na okraj hnedej pohovky, na ktorej bolo jasne vidieť omrvinky. Oproti na stene visel gýčový obraz znázorňujúci západ slnka nad nejakou havajskou plážou. Aj ten bol nakrivo. Pod konferenčným stolíkom som zbadala narýchlo odkopnutú ponožku, ktorá tam bola najmenej mesiac. To sa už vrátil majiteľ bytu.

„Našiel som to meno, v novinách totiž bol inzerát na predaj domu a kontaktné údaje. Vystrihol som si ho, keby niekedy náhodou boli nejaké nezrovnalosti." a podal mi kúsok papiera.

Stálo na ňom:

Predám malý rodinný dom na predmestí Sydney, má 5 izieb, dve kúpeľne, zadnú verandu. pre bližšie info volajte na číslo.... - Mr. Andrew Granger (neviem, ako sa volá pravým menom Hermionin otec, tak som si vymyslela :D)

Všetky moje nádeje znovu ožili. Popravde, ani som nedúfala, že v tomto meste, ktoré je tak preplnené ľuďmi rôznych národností, rás, náboženstiev, vôbec niekedy natrafím na čo i len zmienku o mojich rodičoch. Bola som nevýslovne šťastná, to však ešte neznamenalo, že ich naozaj nájdeme. Mohli sa odsťahovať do inej krajiny, iného kontinentu, a stopa by bola nenávratne preč. Zostávalo mi iba dúfať, že číslo z inzerátu ešte existuje.

Táááák, nečakala som, že sa pustím do novej kapitoly tak skoro, ale nemala som čo robiť. Veď poznáte - sobota večer, celý dom vyumývaný, a vám sa nič nechce :D :D Dúfam, že si časť užijete :-) Prosím koment, vote :-) *Meghann*