Fates of love (HP)

Kapitola 22 - Rozhovor od srdca

Hermiona

„Pán Lucius prišiel!" začula som volať domáceho škriatka, ktorý poplašene vbehol do salónu.

Narcissa vytreštila oči a prudko vyskočila na nohy. Draco bol na nohách dávno pred ňou a už sa ponáhľal k dverám. Prebehol okolo škriatka a zaplesol za sebou dvere.

Nevedela som, ako reagovať. Luciusa Malfoya som neznášala, no na druhej strane to on chcel, aby sme sa vzali. Narcissa medzitým klesla naspäť do kresla a začala sa ovievať Denným Prorokom. Andromeda vyzerala absolútne nedotknuto, ďalej v pokoji popíjala čaj a Teddy sotva zdvihol hlavu od hračiek, keď škriatok vbehol do miestnosti.

Ja som si radšej znovu sadla, lebo ako som si uvedomila, tiež som vyskočila z kresla. Siahla som po studenom čaji a vypila ho do dna. 

Dvere salónu sa rozrazili a dnu vošiel pyšným krokom, ktorý nezlomil ani Azkaban, sám Lucius Malfoy. Prešiel pohľadom cez všetkých a zastavil sa pri mne. 

„Slečna Grangerová," prehodil odmeraným tónom a kývol mi hlavou. „Vitajte."

„Ďakujem," povedala som s hrdo vztýčenou hlavou, nedám sa predsa len tak ľahko zastrašiť.

Vtedy sa prihnal udychčaný Draco s obavami vpísanými do tváre. „Hermiona, necháme ich osamote, dobre?"

„Samozrejme, len sa rozlúčim s Andromedou, dnes sa už asi nestretneme."

„Drahá, môžem vám s Dracom na chvíľu nechať Teddyho?" nádejne na mňa pozrela.

„Jasné, potom sa poňho zastavte," povedala som a s Teddym v náručí som vyšla zo salónu.

Za dverami ma čakal Draco a prešiel po mne zvláštnym pohľadom.

„Poďme do knižnice," zavelil.

Nasledovala som ho tmavou chodbou až po veľké dubové dvere, ktoré viedli do mojej obľúbenej miestnosti.

Zložila som Teddyho na zem, vyčarovala som mu nejaké hračky a pozrela som na Draca. 

„Hermiona, ja... prepáč, nevedel som, že ho pustia. Vraj je to iba do svadby," začal sa mi ospravedlňovať.

„Nie, veď je to tvoj otec, neospravedlňuj sa. On chcel, aby sme sa zobrali."

„Viem, ale myslím, že ti to nie je príjemné. Neznášala si ho predsa viac ako mňa. Alebo nie?" pousmial sa.

„Nerob si starosti, nejako to prežijem. A neviem, koho som viac neznášala, ale ak mám byť úprimná, tak asi teba."

„Auu..." teatrálne sa chytil za srdce a hodil na mňa zničený pohľad.

„Vážne, bolo to preto, lebo tvojho otca som nepoznala osobne, ak nerátam tých pár nepríjemných poznámok od neho," bránila som sa.

„Pokoj, Hermiona, ja to chápem. Bol som totálny idiot a ospravedlňujem sa."

„Máš pravdu, neznášala som ťa. A tú facku v treťom ročníku si si zaslúžil," pozrela som mu so očí a čakala som na jeho reakciu.

„Za čo to vôbec bolo?"

„To je jedno, čo bolo, to bolo," uzavrela som to.

„Teddy, nežuj koberec!" počas rozhovoru s Dracom som úplne zabudla na to, že mám strážiť dieťa.

„Nemám rád deti," prehlásil odrazu Draco.

„Prečo nie? Veď sú úžasné. Nechceš mať deti?"

On na mňa hodil šibalský pohľad a vtedy mi došlo, čo som vlastne povedala. Začervenala som sa a začala niečo bľabotať, no Draco ma prerušil: „Pokojne aj teraz, drahá."