Fates of love (HP)

Kapitola 14 - Totálne zúfalstvo aneb Idem do basy?

Hermiona

Ani neviem ako, no ocitla som sa na chladnej ulici s uplakanými očami a bez kabelky. Musela som ju z toho šoku pustiť z ruky rovno vo dverách toho... brlohu nerestí, aby som to slušne nazvala. Bola mi strašná zima, už som aj prestala plakať. Necítila som nič, ani hnev, ani smútok. To je tretia fáza. Najprv šok, potom prichádza plač, za ním otupenie. Tam som sa nachádzala. Nemala som veľa možností, kam ísť. Peňaženka bola v kabelke, takže som prakticky bez peňazí. Vo vrecku kabáta som našla pár drobných, no za tie si nekúpim ani horúci čaj. 

Bezvládne som sa oprela o najbližší múr a viezla sa na zem. V zúfalstve som rukami zašla do svojich hustých vlasov a pokúšala sa na niečo prísť. Poobzerala som sa okolo seba. Vlastne ani neviem, kde som. Je neskorá noc. Oproti blikal nápis, že majú voľné izby. To mi bolo platné asi tak, ako Merlinovi mikrovlnka. Zrak mi padol na luxusný pánsky obchod, vo výklade ktorého som zbadala dlhý tmavý kabát. 

Vtom mi niečo zišlo na um, no okamžite som tú myšlienku zavrhla. Nemôžem ho predsa otravovať dvakrát za deň. Neznáša ma, to sa nedá poprieť, je to predsa Malfoy. Ale možno... Nie, ani náhodou, ešte by si myslel, že som nejaká stalkerka.

„Slečna, čo vy tak sama o tejto neskorej nočnej hodine?" ozval sa nado mnou odporne slizký hlas. Vzhliadla som. Bol to vysoký muž nie príliš statnej postavy. Na hlave mal narazenú neforemnú čiapku, z pod ktorej vytŕčali  obrovské červené uši. No najpozoruhodnejší bol jeho nos. Tvarom bol podobný gigantickému zemiaku, bol pravdepodobne niekoľkokrát zlomený a mal podivnú fialkastú farbu. Viac som si ho nestihla obzrieť, pretože sa ku mne začal približovať. 

Zistila som, že nemám kam utiecť. Za mnou bola iba ošarpaná tehlová stena a slepá ulička. Odvrátila som hlavu, keď k môjmu citlivému nosu dorazil jeho výdych. Neuveriteľne páchol alkoholom.

„Tak čo, slečinka, prehltli sme si jazyk?" opýtal sa výhražne. Opatrne som pokrútila hlavou. Prútik použiť nemôžem, je to mukel. Nezostáva mi nič iné, musím sa ho zbaviť. 

„Čo odo mňa chcete, peniaze nemám." snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas.

„Moja milá, aká si pekná, taká si naivná. Myslíš, že chcem tvoje peniaze?"

„Tak o čo vám potom ide?" hrala som o čas a horúčkovito uvažovala, ako sa zbaviť tohto ožrana.

„Iba o jedno," odporne sa zarehotal a rukou zablúdil k môjmu zadku,„alebo možno aj o dve."

V tej chvíli mi došlo, čo sa so mnou chystá urobiť. Preboha, nechcem sa stať osobnou štetkou tohto muža. Ak nezasiahnem, znásilní ma tu a teraz. Nemala som inú možnosť a tak som vytiahla prútik.

„Ani hnúť!" muž zastal uprostred pohybu. Jeho ruka zamrzla rovno na mojom zadku. Pomaly som sa vysúkala z úzkej medzery medzi ním a stenou a oprášila som sa.

Nemohla som ho nechať spomenúť si na to, čo som urobila. Okrem toho, práve mi došlo, že mám celkom problém. Čarovala som pred muklom. Musím to napraviť.

Zašepkala som: „Obliviate." Všetky mužove spomienky na mňa sú fuč.

„Ennervate." ožran prekvapene zažmurkal a zachytil sa steny. Ja som tvárila ako náhodná okoloidúca. Poriadne som natiahla krok a snažila sa čím skôr dostať preč. Za rohom som sa rozbehla a utekala ešte pekných pár ulíc, až kým som od vyčerpania klesla na blízku lavičku.

Bola som nenormálne unavená, spotená a stratená. Vôbec som netušila, kde sa nachádzam. Moje podvedomie neodolalo a pripomenulo mi tú jedinú možnosť, ak teda nechcem spať v parku na lavičke. S povzdychom som si sama pre seba prikývla a vydala som sa hľadať niekoho seriózneho, kto mi povie, kde sa nachádzam a kam mám ísť.