DARK SOUL

47

Pohľad Reeda

,,Čo ťa bolí?" akonáhle pribehla zahrnula ma kopu otázok. Na nič som nečakal a vybral som sa do lesa. ,,A prečo sme tu?" skúsila opäť.

,,Niečo sa deje. A ja sa to pokúšam zistiť," hodím po nej škaredý pohľad, ale pokračujeme vo svojej ceste. Moja nálada bola na bode mrazu aj kvôli nepríjemnej bolesti.

Zrazu vo mne všetko utíchlo. Žiadny hlas, ktorý by opakoval moje meno ani žiadna emócia. Začínal som mať z toho zlý pocit.

V pohybe ma zastavila ruka Lucy. Nahodil som na ňu nechápavý pohľad, ale keď som zbadal pár metrov od nás skupinku ľudí pochopil som. Aspoň jeden z nás dáva pozor.

Keď sme ich obiehali mohol som si všimnúť čo sú zač. Boli lovcami a boli veľmi blízko môjho územia. Zaujímalo by ma čo ich doviedlo až sem. A kde je Allison? Sakra.

,,Musíme zavolať Lucasovi," zašeptala, aby som to počul iba ja. Boli sme blízko, ale zároveň ďaleko, aby si náš všimli. Pokýval som hlavou na znak toho, že je to dobrý nápad.

,,Napíš mu správu," na to hneď vytiahla mobil a začala písať. Je ich tu osem. A niekde môžu byť ďalší.

Rozdelil som sa s Lucy, aby sme prehľadali okolie. Nevedela síce prečo, ale urobila tak ako som chcel. Nie je hlúpa, aby sa so mnou teraz hádala. Prešiel som svojou rýchlosťou na druhú stranu kde som sa ukryl za strom. Opatrne som sa rozhliadal, aby som si overil svoje tvrdenie. A naozaj bolo ich osem a sliedili okolo.

Nič ma v tú chvíľu nenapadalo. Mohli sme na nich zaútočiť, ale nebol by to dobrý nápad. Týchto sa osoba bála? O nich si myslela, že ju zabijú?

Cudzí dotyk na chrbte ma prebral z myšlienok. Jemné vystrašený z nečakaného dotyku som sa otočil. Za mnou stála Allison. Bledá ako stená a s prázdnym pohľadom. Skôr ako mi odpadla priamo v náruči som počul ako zašepkala moje meno. Zobral som si ju do rúk a posledný krát sa obzrel na lovcov, ktorí nemali ani najmenšie tušenie, že sme tu.

,,Idem s ňou domov," oznámil som Lucy keď som ju našiel. A vybral som sa tým smerom. Bola to ona, ktorá na mňa volala. Bol to jej hlas, ktorý sa mi ozýval v hlave.

Moje kroky viedli rovno do miestnosti určenej pre zranených alebo chorých. Nevedel som presne čo sa stalo, ale niečo sa muselo. Keď som s ňou bol tak bola v pohode.

Teraz jej telo bolo bezvládne. Položil som ju do postele. A išiel nájsť nášho ošetrovateľa.

,,Čo sa jej stalo?" prehovoril keď skontroloval jej zdravotný stav. Pri tom som mu pomohol dať z nej nadbytočné veci dole. Ostala ležať iba v tričku a nohaviciach.

,,Neviem. Našiel som ju v lese kde boli aj lovci," bol som mierne zmetený. Na tele nemala žiadnu modrinu ani iné zranenie. Životné hodnoty jej klesali. Tep mala nebezpečne nízky.

,,Nič divné sa nestalo?" nachvíľu som zaváhal, ale zveril som sa so svojou skúsenosťou.

,,Niečo áno. Keď som ju išiel hľadať tak sa mi do mysle vliali niekoho myšlienky. A emócie, ktoré boli strašné. Nechcel by som to opäť zažiť."

,,Myslíš, že to bola Allison?" zamyslene sa opýtal a sledoval spiacu Allison. Zdala sa mi ešte viac bledo ako doteraz.

,,Nie som si stopercentné istý," prechádzal sa po miestnosti a niečo si hundral popod nos. Táto činnosť ma iba viac znervózňovala.

,,Musím si prezrieť ešte raz celé jej telo," skonštatoval po chvíli. Moc som tomu nerozumel. Raz už prehľadal jej telo a predsa nič nenašiel.

,,Mám jednu možnosť čo by to bolo," prezrel si ma.

,,Napríklad?"

,,Pamätáš si ešte na ten deň keď ste prišli s tvojím otcom za mnou?" nemo som prikývol. A spomenul si na deň akoby to bolo včera.

*FLASHBACK*

,,Poď," potiahol ma za ruku otec. Ochotne som išiel za ním. Srdce mi bilo ako o závod. A mierne bodavá bolesť ma zasahovala v okolí kľúčnej kosti. Bola to bolesť akú som ešte nezažil.

,,Viem, že ťa to bolí, ale musíš byť silný," usmial sa na mňa. A ja som sa cítil milovaný. Jeho slová ma zázračne upokojili. Držal ma za ruku aj vtedy keď sme vstúpili do bielej miestnosti. Za stolom sedel muž, ktorý keď si nás všimol podišiel ku nám.

Tričko muselo ísť dolu a aj keď som sa mierne hanbil vystrel som sa a nechal, aby mi začervenanú kožu skontroloval. Mierny dotyk lekára ma zabolel. Chladivou masťou, ktorá nepríjemne smrdela mi bolesť stlmil.

,,Váš syn je jeden z mála, ktorý ma niečo také. Dalo by sa to nazvať aj darom," nechápavo som vzhliadol do očí môjho otca, ktorý sa tváril, že vie o čom hovorí. Avšak ja iba ako malý chlapec som nechápal jeho slovám. O akom dare hovorí.

,,Tvorí sa mu znamienko. Reed má spriaznenú dušu."

*END OF FLASHBACK*

,,Jasné, že pamätáš. Nikdy nezabudnem na tvoj vystrašený pohľad," krátko sa zasmial nad spomienkou. Ale keď zbadal moju vážnu tvár tak stíchol. Odkašľal si a prehliadol jej miesto pri kľúčnej kosti.

,,Nič tu zatiaľ nevidím."

,,Ako si môžeš byť istý, že to môže byť to," sadol som si na stoličku, ktorá bola prisunutá k posteli.

,,Neviem čo by to iné malo byť. Je to vskutku zvláštne, keďže je človek. Ale stávajú sa aj takéto veci. Samozrejme to muselo mať nejaký spúšťač," prezrel si ma. Akoby videl čo sa stalo. Mohlo to spôsobiť pár pochabých bozkov? Nedôverčivo som sa na neho díval.

,,Spúšťač?" prihlúplo som sa opýtal.

,,Áno, to je jedno aký ak spôsobil dostatočné pocity tak stačí aj obyčajný bozk alebo porozumenie. Bola tvoja spriaznená duša už keď sa narodila iba potrebovala dôvod, aby sa jej znamienko vytvorilo," objasnil mi to náš osobný doktor. Nemo sme hľadeli na jej telo a na jej odhalene kľúčne kosti. Akoby sme čakali na zázrak, ktorý sa ma každú chvíľu objaviť. Avšak nič také sa nedialo. Aspoň sa po chvíli stabilizovala. Doktor povedal, že by sa mala zajtra alebo už dnes prebrať.

Nemohol som tam zostať dlhšie. Lucas aj Lucy chceli vysvetlenie, ktoré im aj chcem povedať. Možno sa aj zdôveriť Lucasovi o pár okamihoch v mojom živote, o ktorých nevie.

,,Čo sa to deje?" obdaril ma ihneď otázkou keď ma zbadal ako som vošiel do svojej kancelárie. Zasadol som za svoj tmavý stôl a pozrel sa na mojich súrodencov, ktorí mi občas fakt liezli dostatočne na nervy.

,,Čo máš konkrétne na mysli?" pohľadom som zablúdil k Lucy-nej tvári. A overil si tak či mu niečo vykecala ohľadom Allison.

,,Lovci. Ako to, že boli tak blízko?"

,,Neviem, zrejme sme na to nedávali dostatočný pozor. Budeme musieť začať hliadkovať a kontrolovať situáciu keby náhodou chceli prísť bližšie," obidvaja spoločníci prikývli.

,,Zariadim to?" hlúpo sa opýtal Lucas akoby odpoveď nepoznal. Radšej som sa zmohol iba na prikývnutie.

,,Ako je na tom Allison?" začala vyzvedať sestra. V očiach som zahliadol obavu a strach. Videl som na nej ako sa chce opäť niečo spýtať, ale neurobila to.

,,Je už na tom lepšie," povzbudivo som sa na ňu usmial. ,,Môžeš nás prosím nechať osamote?" s miernymi obavami som prehovoril k Lucy. Nemo prikývla a nechala nás úplne osamote.