DARK SOUL

29

,,Otec? To nie si ty?" mierny úsmev pomizol a zdvihol pohľad na mňa. 

,,Je to môj otec. Ľudia vravia, že sa podobáme," a jak veľmi. Zatvoril knihu a niekam ju niesol.

,,Hej, počkaj. Čo s tou knižkou ideš robiť?"

,,Nič ťa do toho nie je. Idem ju odložiť do skrine a už ju nechcem vidieť v tvojich rukách."

,,Ale prečo? Veď keď už viem o upíroch tak by som o tom mala aj viac vedieť." 

,,Buď rada, že o tom vlastne vieš. A táto kniha je akoby dedičstvom. Táto kniha je znakom mojej rodiny," a akým? Podľa mňa túto knihu ma viacero ľudí, teda upírov, doma. 

,,Si si istý? Nie je táto kniha náhodou aj u iných?" 

,,Nie, túto knihu spísali vysokopostavený a taktiež má táto kniha zopár výtlačkov. Iba zopár vysokopostavených ju dostalo," zavrel dvere od skrine a išiel k oknu.

,,To ale potom znamená, že tvoj otec bol..."

,,Áno, bol vysokopostavený," sadla som si na posteľ a pozerala na jeho chrbát.

,,No ták nemôžeš mi tu knihu na nejaký čas požičať?" otočil sa a pozrel sa na mňa.

,,Prečo ti na tom tak zaleží?" pokrčil svojím tmavým obočím. 

,,Chcem sa o vašom svete dozvedieť viac," iba sa zasmial a pokrútil hlavou.

,,Ver mi, že to fakt nechceš." 

,,Prečo? Čo sa stalo že si taký odmeraný a nič mi nechceš dovoliť?"

,,Ničomu nechápeš. Vieš čo by som ja dal za tvoj obyčajný život? Ty si tu predstavuješ aké je byť ľahké a skvelé upírom. A vôbec nevieš aké to je byť." 

,,Tak mi povedz pravdu aké to je byť?" vyzvala som ho a naďalej sledovala jeho postoj a mimiku tváre. 

,,Je to hrozné. Iba kvôli tomu, že koľko ľudí kvôli nám zomrelo. Nie je ľahké sa kontrolovať. Máme tu okolo seba lovcov, ktorý nás nenechajú len tak žiť. Potom je tu vláda vysokopostavených a s nimi milión pravidiel, ktoré musíme dodržiavať," zvalil sa na posteľ a pozeral do stropu. 

,,Kontrolovať?" 

,,Hej. Celý čas tu cítim tvoj tep a vôňu krvi. Myslíš, že je to ľahké sa udržať?" nasucho som preglgla a trochu ďalej sa odsunula. 

,,Neboj mám to pod kontrolou predsa už nejaký ten čas žijem." 

,,A koľko máš vlastné rokov?" 

,,573 no čo už som starý." 

,,Tak to teda, že hej," fu tak dlho žiť. To si naozaj neviem predstaviť. Zrazu niekto zaklopal na dvere a hneď sa aj otvorili. Stála tam Lucy a aj s nejakými vecami v rukách. Ako preboha tie dvere otvorila?

,,Neruším?" opýtala sa so smiechom. No neviem čo je jej vtipné, ale aj mne trochu začalo skrúcať kútiky. 

,,Čo si tak vyškerená?" opýtal sa Reed a posadil sa. 

,,Nič len ste čudne vyzerali," pokrútila hlavou a tie všetky veci poukladala na ten malý stôl. 

,,Idete sa chystať na tu slávnosť?" Lucy horlivo prikývla a podišla ku nemu bližšie. 

,,Ale no tak už sa konečne usmej," do rúk zobrala jeho líčka a ponaťahovala mu ich ako nejakému malému dieťaťu. No ja som vtedy vypukla do smiechu a Reed iba vstal a niečo zamrmlal. Potom následne odišiel a zatvoril za sebou dvere.

,,Si v pohode?" prikývla a zobrala ma za ruku. Posadila ma na stoličku a chystala sa niečo robiť.

,,Akej farby máš šaty?" 

,,Neviem," niekam sa rozutekala a už jej nebolo. No ako začínam sa o jej zdravotný stav báť. Ešte som ju takúto nevidela. 

,,Fajn už som tu. Takže modrá hej? Budeš nádherná," zasnívala sa a pozerala niekam. 

Po pól hodiny sedenia ma už začal bolieť chrbát. Lucy mi stále niečo robila na tvári a teraz sa pustila do svojej tvári. Jej oči robila do tmavej červenej. A kým ona sa upravovala ja som išla do kúpeľne a keď som toto videla tak skoro som odpadla. Svetlo modré tiene, ktoré mi prikryli viečko vyzerali úžasne. Mala som chuť kričať a skákať od šťastia. Už teraz teraz sa cítim krásne a to nemám na sebe ani šaty. 

Blížil sa večer a my sme s Lucy boli ako tak prichystané. Vlasy som mala viac menej rozpustené. Len vrchné vlasy som mala vzadu nejakým spôsobom prepletané a ozdobené vraj nejakými slzičkami, ako to nazvala Lucy. Voľné padnúce vlasy som mala jemne natočené. Dosť dobre to vyzerá a extrémne som rada za to, že je tu so mnou Lucy. 

Keď sme sa akurát s Lucy lúčili prišiel oblečený Reed v smokingu. V rukách mal čiernu zamatovú krabicu. 

,,Vyzeráte dobre," Lucy ho potľapkala po chrbte a išla do svojej izby. Krabicu položil na posteľ.

,,To je tvoje," podišla som bližšie a otvorila ju. Boli tam šaty. Nádherné šaty s jemnou čipkou na vrchu. Vybrala som ich celé a nemohla som uveriť. Dnes chcú, aby som bola za princeznú? 

,,Choď si ich obliecť," prikývla som a stratila som sa za dverami kúpeľne. Trošku som mala problém sa do nich vojsť, ale zvládla som to až na zips. 

,,Mohol by si ich mi zapnúť?" Reed na mňa upriamil pohľad ako si len držím šaty, aby mi nepadli. Prišiel a podarilo sa mu ich aj zapnúť. Pri posteli ma čakali aj vysoké topánky. Prišla som ku nim a hodila ich do jedného rohu izby.

,,Vieš koľko také topánky stoja?" zvýšil na mňa mierne hlas.

,,Aspoň vieš, že mne také topánky netreba kupovať. Daj ich Aurore ona ich využije," z mojej tašky som vytiahla obyčajné tenisky a začalo som si ich aj obúvať. Reed na mňa nechápalo iba pozeral. 

,,To vážne?" 

,,Nechcem sa zabiť. A k tomu ešte by ste si ma dali na večeru," pretočil očami a odchádzal z miestnosti. Na chodbe ma počkal a išli sme do hlavnej sály. 

,,Hlavne nemaj strach," to bolo posledne čo mi povedal pred vstupom do sály plných upírov.