DARK SOUL

42

Cesta autom sa mi zdala dlhá a mĺklíva.

,,Nešlo to veľmi podľa plánu," preťal dlhé ticho Lucas. Veru že nešlo. Malo to byť inak. Chovanie Anabelle bolo divné. Neviem aké sme mali vzťahy, ale myslela som si, že mi skočí do naručia, pohladí ma po vlasoch a povie, že je všetko v poriadku. A pri tom sa na mňa pozrela iba zo pár krát. Akoby sa ma bála a neverila, že som to naozaj ja. Z myšlienok ma prebral Reedov hlas. S niekým sa rozprával zatiaľ čo jednou rukou držal volant a druhou telefón pri uchu.

,,Dobre o piatej," započúvala som sa do rozhovoru. S niekým sa dohadoval o čase. Po chvíli mobil odložil a už sa ceste pred sebou venoval na sto percent.

,,Príde si po dievčatá?"

,,Áno, pripravíš ich. Nie, že urobia hanbu," zadal úlohu Lucasovi.

,,A ty čo máš na pláne?" zdvihla som pohľad a on sa mi díval do očí cez spätné zrkadlo.

,,Asi nič, prečo?" bola som mierne zaskočená jeho otázkou.

,,Naučíš sa bojovať," nemo som sledovala jeho oči v zrkadle, ale iba do chvíle kým ich nepresunul na cestu. Vedela som, že nemám na výber.

,,Keď sme už pri tom niekedy si môžeš so mnou zacvičiť," otočil sa na mňa Lucas s hravým úsmevom. Letmo som na neho pozrela. Neviem či by som bola dobrá spoločníčka.

,,Nie, nepotrebujem, aby mojich chlapov rozptyľovala," hneď túto možnosť zavrhol a tom som ani nestihla sa nad tým zamyslieť či si to predstaviť.

,,Robím si srandu," zasmial sa Lucas na našich pochabých pohľadoch.

,,Prečo by som sa mala naučiť bojovať?" ozvala som sa po chvíli. Nedávalo mi to zmysel.

,,Ešte si stále neprišla na to aký je svet nebezpečný? Nie vždy ťa uchránime. To čo sa stalo na večierku alebo u nás doma...mohlo sa to skončiť úplne inak. Bola by si vo väčšom bezpečí ak by si sa vedela aj sama uchrániť," všimla som si ako rukami pevne zvieral volant, hánky mu zbledli a jeho zrak mal upnutý na cestu.

,,Naše dievčatá si chránime a učíme ich bojovať," dodal. Zostala som mierne zaskočená jeho slovami. Som ich dievča? Neviem prečo, ale zahrialo ma to trochu pri srdiečku. Cítila som akoby som niekde opäť patrila.

,,Do ktorej skupiny ju zaradíme?" obrátil sa zrakom na Reeda a čakal čo povie a ja s ním. Takže ak chápem dievčatá sa učia sebaobranu? Nie je to tak trochu zbytočné? Človek neporazí len tak upíra a nie to ešte dievča ako som ja.

,,Do žiadnej. Zaostávala by," nikto viac neprehovoril. Keď sme dorazili smerovala som do svojej izby. Akonáhle som za sebou zatvorila dvere prepukla som v plač. Nie ten hlasný a hysterický. Nenazývala by som to ani plačom. Slzy sa mi nahrnuli do oči a začali pomaly stekať po mojich lícach. Sedela som sa posteli, pozerala do prázdna a jedine čo so cítila bola bolesť. Neviem čo to do mňa vošlo. Ale spomienka na moju sestru ma dorazila. Na nič som sa nemohla sústrediť iba na jej bledú tvár a plakať. Jedine na čo som sa zmohla bolo úboho plakať. Pocit, že jej nemôžem pomôcť a spomienka na jej slova ma zranili. To nie si ty. Slová, ktoré jej vyšli z úst. Keď to nie som ja tak potom kto som? To je ďalšia vec ,na ktorú neprídem.

Jemne mojím telom niekto zatriasol. Pozrela som sa do očí osoby, ktorá sedela pri mne a ľútostivo na mňa hľadela.

,,Klopala som, ale nikto sa neozval a tak som vošla a našla ťa tu," opatrne prehovorila na mňa Rose. Svoju ruku mala na mojom chrbte a jemne ma hladila. Bolo to príjemne. Otočila som sa svojím telom na ňu a objala ju. Jemne som vzlykla do jej ramena a prerývane sa nadýchla.