DARK SOUL

37

...Pohľad Reeda...

Prebral som sa. Monštrum sa vo mne raz a znova prebralo velenie. Myslel som si, že dokážem sa ovládať. Ale pri nej to je ťažšie. Nie som dosť silný ako som si myslel. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Varoval som ju, ale keď ona iba tam, stála a pozerala na mňa tými jej očami. Skôr než som si uvedomil jej malé telo bolo už natisnuté na bielej stene. Jej dych sa zmiernil akoby chcela prestať dýchať. Čakala čo sa bude diať. Akokoľvek som sa snažil od nej odpútať nešlo to. Musel som to urobiť. Musel som pocítiť jej krv na mojich zuboch. Myslel som si, že prestanem. Nemôžem takéto veci robiť. No neprestal som aj keď som cítil ako jej telo slabne a keby som ju nedržal tak by spadla. 

Prebral som sa až vtedy keď ma niekto odhodil. Bol to Lucas kto iný by to aj bol. Vždy sa správal lepšie, vždy bol ten zábavnejší a vždy vedel čo ma robiť. Zatiaľ čo ja som stál po jeho boku ako jeho starší brat. Všetci ho majú radšej než mňa. Je to kvôli jeho povahe. 

Poobzeral som sa po okolí a uvidel Lucy ako sedí na zemi s Allison. Držala ju a zhrozene sa pozerala na jej krk. Z ktorého jej teraz tiekli pramienky krvi. Asi nikdy nezabudnem na ten pohľad, ktorý mi darovala Lucy. Tak nenávistný, vystrašený a znechutený zo mňa. Jasné viem čo som urobil. Nemalo sa to nikdy stať. Lucas k ním podišiel a zobral ju na ruky. Zatiaľ čo ja som stále sedel na zemi znehybnený. 

,,Už sa ku nej nikdy nepriblížiš," povedal Lucas výhražne. Odišli a za sebou zabuchli dvere. Tak toto mi nikdy neodpustia. Toto bolo cez čiaru. Všeličo mi už odpustili, ale toto je iné. Zo sedu som prešiel celou svojou dĺžkou do ľahu. Prehnal som to. Zavrel som oči a prerývane dýchal. Porušil som sľub, ktorý som dal otcovi pred jeho smrťou. Vstal som a mieril si to k jeho obrazu. Vytiahol som jednu sviečku ako každý deň a zapálil ju. 

,,Prepáč," nedokázal som sa ani pozrieť na ten poondiaty obraz. Zomrel pred tristo dvadsaťdeväť rokmi. Zomrel kvôli mne. Nedokázal som ho zachrániť aj keď vo mňa veril. Mal som ja umrieť. Otec by tu bol. Každý by bol radšej keby nejaké sprosté decko zomrelo namiesto významného vysokopostaveného Jamesa. Pocit, že som ho nezachránil ma prenasleduje celý život. 

Otočil som sa a išiel radšej preč. V pracovni sedím už pár minút. Rozmýšľam iba nad tým či je v poriadku. Kvôli mne mohla zomrieť. Teraz sa mi bude vyhýbať a báť sa ma. Každý sa ma bojí. Ale viem ako si ju môžem získať. Jednu vec som jej nepovedal teda skôr nedopovedal. Bolo to vtedy čo Lucas vletel do miestnosti. 

Z môjho šuplíka som vybral jeden spis. Pár týždňov som pracoval na jednej veci. Chcel som, aby Allison konečne našla svoju rodinu. Aby vedela kde patrí. Zatiaľ som iba našiel údaje o tom, že jej mama zomrela a jej otec Alex je niekde nevedno kde. Informácie o jej rodine sa celkom ťažko zisťujú. Mal som s tým problém. Neviem nič o Allison, vlastne iba jej meno. Nikto si nevie predstaviť koľko ľudí žije s menom Allison. Potom som nejakým zázrakom našiel jednú rodinu. Čo mi hovorila ohľadom svojich spomienok tak by to teoreticky mohla byť jej rodina. 

V spise som mal poznačené iba údaje ohľadom jej matky. Emily Cox, dve dcéry Allison a Anabelle. Zomrela keď mala tridsaťtri rokov. Bola postrelená a to je ohľadom nej všetko. Chcel som zistiť viac, ale nič som už nenašiel. Kto ju zabil a prečo... 

,,Nazdar," pozdravil som dobrého priateľa.

,,Brácho, ako sa máš?" 

,,Ale dobre a čo ty?" naše rozhovori väčšinou takto začínajú aj keď obaja vieme, že zas niečo potrebujem.