DARK SOUL

7

,,Chutilo ti?" opýtala sa ma staršia pani a pohladila ma po mokrých vlasoch. Iba som jej prikývla a usmiala som sa na ňu. Úsmev mi obetovala a odišla zas a znova. 

,,Nemali by sme sa ti všetci predstaviť?" opýtal sa Lucas.

,,Bolo by to pekné, kedže je tu prvý krát a nikoho nepozná." ozvala sa Rose. 

,, Tak asi začnem. Volám sa Kate a mám 20 rokov." ozvala sa vysoká brunetka. Ktorá sedela po pravici Lucasa.

,,Mira, mám 19." povedala jemným hlasom blondínka. Asi je hanblivá čo určite jej to nemám za zlé. Veď pozrite sa na mňa.

,,Amber, 19 rokov," povedala s nezáujmom v hlase. Nevadí aj takýto sú ľudia.

,,Tamtá je Jessica a ja som Sarah a máme 20." povedala povýšenecky. Iba som sa na ňu pozrela a môj pohľad klesol o trochu nižšie a to k jej tanieru. Zeleniny sa ani nedotkla. Jessica bola verná kópia Sarah. Či vzhľadovo, ale aj povahovo. Pozerali na mňa tak povýšenecky. Nechápem čo proti mne majú nič som ani jednej z dievčat neurobila. 

Nastalo trochu ticho, ale potom ho ukončilo ďalšie dievča.

,,Ava mám 18. A mám oproti tebe dvere, kebyže niečo potrebuješ neboj sa zaklopať." Naklonila sa, aby na mňa videla a usmiala sa. Bolo to od nej zlaté. Určite by sme si možno rozumeli. Má hnedé vlasy a keď sa usmeje tak sa jej jemne skrčí čelo. Nieže hovorí pekne a milo, ale aj tak vyzerá a je celá zlatá. 

A tak to išlo ďalej. Predstavila sa mi Sophia, Mary ktoré majú 19 rokov. Potom došiel rad na Rose, ktorá sedí vedľa mňa. Akurát som sa dozvedela, že má 18 rokov. S tou si budem asi najlepšie rozumieť. Vždy sa mi ponúkla o pomoc. Vidno, že má v sebe cit a veľké srdce. 

,,Ja som Lucy. Dajme tomu, že mám 21 rokov. A som sestra Lucasa a Reeda."jemne sa na mňa usmiala a zachichotala. Tmavo-hnedé vlasy má po plecia a končeky boli zafarbené na sýto ružovú farbu. Povedala sestra? Takže to potom znamená, že Reed a Lucas sú súrodenci. Ale keď mám pravdu povedať tak sa trochu aj podobajú. A to bolo asi všetko od všetkých. 

,,Tak ako už vieš som Lucas a mám 23 rokov." ešte raz sa predstavil a nezabudol sa pri tom milo usmiať a žmurknúť. Musela som sa potichu uchechnúť. Je roztomilí. 

,,Ja sa volám Reed, ale budeš ma oslovovať pán Reed. Rozumieš?" prikývla som a sklopila ihneď pohľad. Naháňa mi hrôzu, ale nebojím sa ho. 

,,Pán dokonalý a asi príliš starý na zábavu. Nevšímaj si ho," staršia pani mala pravdu. Rád si uťahuje z ľudí. Lucy pritakala a zasmiala sa. 

,,Čistá pravda braček. Dá si niekto víno?" rýchlo zmenila tému Lucy. Niektoré pristavili pohár akoby jej dali vedieť, že chcú. Tak som sa pridala. Prečo nevyskúšať víno?  

Vyskúšala som jeden pohár, ale moc mi to nezachutilo. Bolo niekoľko minút pred ôsmou hodinou.  Kráčala som do izby a rozmýšľala nad tým čo tak tam asi budem robiť. Spať sa mi nechcelo. Potrebovala by som nájsť nejakú knižnicu. Určite v tomto veľkom dome, alebo čo to je, musí nejaká byť. Ale najprv si musím prečesať moje už teraz suché vlasy. Našla som nejakú kefu položenú na toaletnom stolíku. 

,,Ahoj. Nechcela by si niečo so mnou podniknúť?" zaskočila ma vo dverách Rose. Nečakala som ju.

,, Nevieš kde je tu knižnica?" nečakane na mňa vytiahla najväčší úsmev, ktorý som kedy videla.

,,Predsa vieš rozprávať. Už som sa bála, že tu budem stáť vo dverách jak nejaká blbka, ktorá nedostanem odpoveď. Áno presne viem kde je. Aj ty miluješ knihy?" juuj ona, ale bude ukecaná baba. Musela som sa nad ňou zasmiať.

,,Asi áno. Keď som sa pozrela na túto knižnicu mala som chuť ju celú zaplniť." 

,,Wau ty máš, ale izbu. Aj ja by som chcela mať takú veľkú knižnicu. Aj ja mám, ale takú menšiu. Pár poličiek. Tak ideme?" na súhlas som iba prikývla a išla za ňou. Prechádzali sme jednou chodbou za druhou. Už ani neviem kde sa nachádza moja izba. 

,,Tak to budeš musieť ísť aj naspäť so mnou. Stratila som sa." zasmiala sa svojím prenikavým a celkom hlasným smiechom. Zasvietila svetlo a všade naokolo sa nachádzali knihy. Áno z každej jednej strany. Je to neuveriteľné. Chce sa mi z toho plakať. Nikdy v živote asi väčšiu knižnicu asi neuvidím. V nemom úžase som naďalej tam stála a obzerala všetko naokolo. Nechce sa mi tomu veriť, že toto tu je ozajstné. Prebrala ma až smejúc sa Rose.  

,,No nekukaj tak na to a choď si nejakú vybrať," ľahko sa jej to povie.

,,Vybrať. Nemôžem mať izbu tu? Ako si mám vybrať iba jednú knihu. To sa nedá," usmiala sa na mňa a prikývla.

,,Tiež som sa tak tvárila, ale myslím, že o niečo menej prekvapene. Ja viem je to ťažké, ale nezabúdaj, že kedykoľvek sa tu môžeš vrátiť." potom sa mi otočila chrbtom a išla k nejakej polici a vytiahla si knihu. Nasledovala som jej príklad.