DARK SOUL

46

Vo veľkom šoku som ostala sedieť na mieste. Na kuchynskom pulte, zatiaľ čo Reed sa rozutekal preč. Napadlo ma, že išiel za Lucy. No nevyznám sa v ňom.

Nemala nás tu takto nájsť. Neviem čo všetko videla, ale je to prúser. Lucy nie je hlúpa. Keď sa to dozvie Lucas tak Reed je na mieste mŕtvy a to nechcem. Neviem prečo ma zaujíma či mu niečo urobí.

Bezmyšlienkovo som vybehla z kuchyne a následne som vpadla do mojej izby kde som sa neobťažovala so zavretím dverí, keďže aj tak o pár minút odídem z miestnosti a z tohto domu. Potrebujem rozmýšľať a upokojiť svoje splašené srdce. Možno sa niekomu aj vysťažovať a vyrozprávať blbosti. Odrazu som si spomenula na moju sestru. Anabelle, ktorá je z môjho zmiznutia na prášky. Ale chápem ju. Nemali sme to asi moc ľahké v živote. Matka nám zomrela skoro a otec sa scvokol a týral nás. Nedokážem sa vžiť do jej kože. Neviem si predstaviť ani čo prežíva ako sa cíti. Asi prvý raz som rada, že mi zlyhala pamäť a nič si nepamätám. Ju musia po nociach mátať zle spomienky na otca a to vie ešte čo.

Zo skrine som vybrala prvú vec, ktorá mi padla do ruky a ňou bol tenký svetrík. Hodila som ho na zem a druhý krát sa už pozerala čo beriem do ruky. Mikinu som si prevliekla cez hlavu a rýchlosťou svetla si ju obliekla. Do ruky som si zobrala aj šuštiakovú bundu. Obyčajné tenisky som si nazula na bosé chodidla a rozutekala sa smerom dolu do predsiene kde sa týčili veľké dvere. Snáď nebudú zamknuté. Preblysklo mi mysľou keď sa objavili pred mojimi očami. Našťastie boli odomknuté a ja som mohla odísť od tohto miesta. Rozbehla som sa smerom kadiaľ beháva Lucas. Išla som cestičkou, ktorou sme raz behali. Bundu som si navliekla na seba lebo po pár minútach mi bola zima aj keď som bežala. Ochladzovalo sa čím ďalej tým viacej. Mala som aj pocit, že za chvíľu bude snežiť.

Vlasy mi lietali okolo hlavy lebo som ich mala rozpustené. Po chvíli som celá udýchaná prešla do pomalej chôdze a kochala sa na les. Stromy sa tu v okolí rozliehali. Niektoré listnaté, ktorým už opadalo lístie a niektoré zas ihličnane. Prešla som k jednému stromu, ku ktorému som si unavene sadla a chrbtom sa oprela o kmeň.

Pohľad Reeda

Bol som v riadnej prdeli. Nevedel som čo mám robiť. Utekať za Lucy alebo ostať pri Allison? Krátko som sa na ňu pozrel pred tým ako som odišiel. Chcel som zachrániť niečo čo sa ani vlastne nedalo. Videla niečo čo malo zostať nevidené. Ale stalo sa a nikto s tým nič neurobí.

Poznám ju dosť dlho, aby som vedel, že to so mnou bude chcieť prediskutovať. Neobťažoval som sa s ponáhľaním. Nohy sa vliekli v pomalom tempe po toľkých schodov. Čas som využil na premýšľanie. Nad mojim životom, nad Allison a nad mojimi skutkami. Bolo to správne? Nevyznám sa sám v sebe. Raz na ňu kričím, potom ju ignorujem a v poslednom rade ju bozkávam. Keby tu bol otec ktovie ako by sa na mňa pozeral. Čo by na to tak povedal? Musí sa v hrobe prevracať za to, že jeho najstaršie dieťa nevie čo chce.

Zdvihol som hlavu na svoje pootvorené dvere. Ako som vstúpil do miestnosti naskytol sa mi pohľad na sediacu Lucy s rukami v lone. Nad niečím zadumane premýšľala. Potichu som si ku nej sadol. Nevedel som čo by som jej tak mohol povedať.

,,Ja ti to vysvetlím," potichu som prehovoril. Bál som sa jej reakcie. Očakával som aj to, že sa na mňa vrhne a zbije ma ako hada. Lenže ona len sedela a pozerala na vypnutú televíziu. Nemal som silu niečo ďalšie hovoriť.

,,Tak vysvetľuj," bol som rád, že prehovorila. Otočila sa na mňa, aby mi mohla lepšie pozrieť do oči. Slová sa vyparili a hrdlo stiahlo. Čo chce počuť? Neviem čo mám povedať. Nerád o takých veciach hovorím. Neviem o nich hovoriť.

,,No..." zasekol som sa. Zrak upriamil do svojho lona lebo momentálne to bolo najzaujímavejšie miesto.

,,Ree, povedz mi prečo to robíš?" rukou si prehrabla svoje krátke vlasy a dívala sa mňa.

,,Prečo sa s ňou zahrávaš," zhlboka som si povzdychol. Nevedel som jej na nič odpovedať.

,,Neviem čo vlastne robím. Neviem či ona si náhodou so mnou nezahráva."

,,O čom to meleš?" zapichol som do nej svoj pohľad a zamračil sa na ňu.

,,Kurva! Ničomu nechápeš a ja-ja...oh," nevedel som sa vyjadriť slovami. Vstal som z mäkkého gauča a týčil sa naj jej telom.

,,Neviem čo sa so mnou deje! Ale dostatočné zmeny sa vo mne robia, ktorých sa bojím!" vrčal som na ňu a hysterčil ako žena. Prechádzal sem a tu s rukami ktoré každým ďalším slovom čoraz viac zaťahali vlasy. Bol som so seba zmetený. Najviac z mojich pocitov ktoré som dlhé roky necítil. Tvárila sa nechápavo no v druhý okamih bola zarazená.

Vybehol som z izby a nechal ju osamote nemohol som sa viac na ňu dívať. Zamieril si to rovno do kuchyne. Uvedomil som si, že bude lepšie ak svoj čas venujem Allison. Dúfal som, že tam ešte bude. Snáď sa nezľakla a neodišla.

Avšak keď som otvoril dvojkrídlové dvere. Pohľad sa mi naskytol na prázdnu miestnosť. Jej aróma tu stále bola, ale každou sekundou slabla. Sledoval som sladkú vôňu až k vchodovým dverám. Z vešiakovej steny som si zobral hrubšiu bundu, ktorú som zvyčajne nosil.

Pach sa mi po pár minútach stratil. Vietor na lúke viac fúkal. Išiel som podľa intuície. Je zima tak dosť pochybujem žeby zašla nejak ďaleko.

Vo vrecu mi začal vibrovať telefón, ktorého som si nevšímal lebo ma upútalo niečo iné. Myšlienky a emócie do mňa narážali a vnikali mi do mysle. Nevedel som im zabrániť. Nevedel som to zastaviť. Jediná možnosť je si ich vypočuť.

Z myšlienok na mňa doliehal strach. Zima obklopila moje telo. A zúfalstvo z osoby sršalo. Slova, ktoré sa dookola striedali mi pomaly začali motať hlavu.

Sú tu. Zabijú ma. Sú tu. Zomriem. Slová, z ktorých mrazilo aj mňa lebo som to cítil akoby som bol ja ta osoba. Vybral som sa do lesa. V nádeji nájsť človeka, ktorý potrebuje pomôcť. Myšlienky ustáli, ale emócie ostali. Strach zmiešaný s adrenalínom. Zo všetkého som mal viac než len zlý pocit. Na okamih som myslel, že to môže byť Allison avšak človek niečo také nedokáže. S ničím takým som sa nestretol. Osoba blokovala moje schopnosti. Nemohol som sa sústrediť na žiadny iný zvuk než len na hlasný tlkot srdca osoby.

Zo zadného vrecka som vylovil mobil a pozrel na štyri upozornenia. Lucy. Neváhal som a zavolal. Aj keď tu bol slabší signál dovolal som sa.

,,Reed kde si?" vyletela na mňa okamžite čo to zdvihla.

,,Potrebujem, aby si prišla za mnou. Niečo sa deje a ja-ja.." nedokázal som dopovedať. Zasiahla ma prudká bolesť hlavy až som zavrel oči.

,,Čo sa deje?" predychával som bolesť, ktorá odchádzala.

,,Reed? Kde si?" začala panikáriť Lucy. Mohol som si dokonale predstaviť s akou hrôzou v tvári pochoduje po svojej izbe.

,,Les. Príď lebo ma to bolí," zašepkal som posledné slova keď som upustil mobil na zem medzi popadané ihličie. A myslel len na ten hlas, ktorý ma volal.