DARK SOUL

15

Keď spoločný obed skončil každý sa vybral svojím smerom. Veľmi ma zaujíma čo sa stalo s Nikom. Vybrala som sa teda von. Aj keď asi stretnem to dievča, ale ja to risknem. Keď som bola vonku už zdiaľky som zbadala hlavú plnú rozcuchaných vlasov. Keď ma zbadal usmial sa. Podišla som až ku nemu.

,,Ako je na tom Niko?" zasmial sa. Nechápem čo je mu smiešne. 

,,Nejak ti na tom moc zaleží. Je v poriadku," povedal otočil sa mi chrbtom a venoval sa už svojej práci. Tak nič otočila som sa a išla naspäť do domu. Aspoň že je v poriadku. 

Keď prešla hodina rozhodla som sa, že pôjdem za Reedom. Neisto som kráčala hore schodmi. Ako on tak aj ja mám chuť pár veci mu povedať. Určite o tej noci a tých mojich snoch.  

Ako náhle som zaklopala počula som psí brechot. Harley toho som už dlho nevidela. Po minútke sa tam zjavil Reed a pozval ma ďalej. Harley okamžite ku mne prišiel a začal na mňa skákať. Zobrala som si ho na ruky a hladkala ho. Musím povedať, že sa mu to páčilo.

,,Je to pes, nie decko." a ďalej kráčal nevedno kam. Pracovňa? Asi. Keď som ho nasledovala zrazu odbočil do jednej krátkej uličky. Jedny dvere. Ako ich otvoril tak aj počkal kedy vojdem, aby ich zatvoril. 

,,Toho psa nechaj tu nemá rád Sarah." ani sa mu nečudujem. Položila som ho na podlahu a Reed zavrel dvere. Ponúkol mi jednu zo stoličiek. 

Veľké čierne okno pokryté veľkými mohutnými žalúziami dávali tejto veľkej pracovni taký luxus. Pred nami bol malý sklenený stôl. Mal okrúhli tvar nôžky boli z čierneho kovu. Pred nami si sadol Reed. Mal mohutný drevený stôl z ebenu. Čierny úplne čierny. Mal na ňom nejaké papiere a samozrejme notebook. Bolo to všetko dobre vidno. Na stenách obrazy a poličky. Všetko bolo ladené do čiernej a striebornej. Nepovedala by som, ale je tu aj rastlina. Sýto zelené listy. Všetko to tu pasovalo. Všetko čo tu je pasuje k Reedovi.   

,,Chcel som vám povedať jedno a to, že nestrpím tu žiadne hádky. Pod mojou strechou sú moje pravidlá. Keď poviem, že budete najlepšie kamarátky tak budete. Tým chcem povedať, že máte to rešpektovať. A keď nie tak viete kde skončíte." obidve sme prikývli a Sarah odišla. Nezabudla povedať pár škaredých slov na Harley-a. 

Sedím tu už päť minút a nič. Sedí a poklepkáva si rukou po stole. Dosť ma to znervozňuje. 

,,To akože chcete tu iba se..."

,,Buď ticho! Je tu veľa veci, ktoré nechápeš. Neviem ako ti to mám povedať, aby si to pochopila." prehrabol si svoje tmavé vlasy a vstal zo stoličky.

,,Poď za mnou," navelil a ja som ho poslúchla. Išli sme opäť do nejakej uličky. Boli tam dvoje dvere. Iba dvoje v jednej dlhej chodbe. Po celej chodbe boli zopár obrazov. Ako býva zvykom na konci chodby je okno a nejaký nábytok. Ale v tomto prípade nie. Bol tam obraz. Bol najväčší. Pod obrazom bol menší stolík s nejakými rámikmi a dekoráciami. Nedovidela som ďalej, ale zaujalo ma to. 

,,Toto je moja matka," ukázal rukou smerom doľava. Keď som sa lepšie na ňu pozrela. Nemala som slov.  Bola ták nádherná a mladá. Určite do dnes je tak krásna. Lucy sa na ňu podoba až na oči. 

,,Koľko tu mala rokov?" 

,,Iba 20," prikývla som a otočila sa na pravú stranu. Tam sa týčil ďalší obraz. 

,,Eric Brown," povedal to meno tak nechutne akoby mu ten človek niečo urobil. To slovo zo seba iba tak vypľul.

,,To je váš otec?"

,,Nie, je to môj nechutný strýko. Vôbec by tu nemal čo robiť. Ale vieš je to rodina," pohol sa ďalej. 

Prešli sme zopár obrazov. Všetko jeho rodina. A to není všetko. Došli sme až nakoniec. Na stolíku boli fotky. Boli tam nejaké deti. Reed, Lucas a Lucy plus nejaký muž. Ten muž bol na obraze. Je iný. Už aj viem prečo. Ten obraz je namaľovaný. Áno tie krásne pohyby štetca ma natoľko opantali, že som sa nedokázala sústrediť na nič iné iba na ten obraz. Dole v rohu bol podpis. R. 

,,Je nádherný. Ja nemám slov," nemo som sledovala ten obraz. Bol tak reálny. Tie oči, vlasy a úsmev. Prečo mám pocit, že ten úsmev je taký vzácny? A je to jasné to je ich otec. Lucy a Reed majú po ňom oči. Ale Reed má toho z neho viac ako by si myslel. Tá podoba. 

,,Maľoval som ho ja," otočila som sa pozrela na neho. Díval sa na mňa. To vie ako dlho. Trápne.

,,Viem, nevedela som, že maľujete." prikývol a zobral jeden rámik do rúk.

,,Už nie. Vlastne už nie odkedy otec umrel," bože môj. Som hlúpa.

,,Prepáčte," pípla som a sledovala každý jeho pohyb. Je v poriadku? Nepoznám ho, ale už teraz viem, že smrť jeho otca ho veľmi zasiahla. Vidno to na ňom. A určite sa straní rozhovoru o ňom. 

,,V pohode už je to dávno," povedal priškrtene a otočil sa preč. Ešte raz som sa pozrela. Na stolíku boli samé rámiky s jeho otcom. Buď tam bol Lucas, Lucy alebo on. A sú tu ešte sviečky. Bože doteraz určite za ním smúti. Nevyrovnal sa so stratou otca. Asi si boli blízky.

Našla som ho ako sedí na gauči a pozerá na stenu. 

,,Ste v poriadku?" slabo som sa opýtala a prisadla si. Pozrel na mňa a prikývol. Som zvedavá čo teraz nasleduje. 

,,Sú tu isté veci, ktoré by si mala vedieť. Tak ako ostatné tak aj ty. Vopred ti hovorím, že si nič nevymýšľam a hovorím pravdu." 

,,Okey?" začínam sa báť. Netuším čo mi chce povedať, ale asi je to vážne.

,,Tak po prvé obchodujem s ľuďmi," tak toto nemyslí vážne...