DARK SOUL

26

Cesta v aute trvá už nejaký ten čas. Sedeli sme v aute a každý sa venoval niečomu inému. Dva krát sme niekde stáli, vraj prestávka. Extrémne sa už nudím a nemám čo robiť. Naokolo je iba obyčajná tráva a nekonečná cesta. A nejaké tabule.

,,Zapneme si rádio?" navrhla som. Možno to bude lepšie ako tu sedieť potichu a nudiť sa. Otočil hlavu ku mne a iba kývol ramenami. Ruku natiahol po nejakom tlačítku a v aute sa rozozvučali tóny nejakej známej hudby.

,,Môže byť?" prikývla som a rozmýšľala odkiaľ túto pieseň poznám. Keby som si tak mohla spomenúť.

Prešli niekoľko minút a ja som sa nanovo začala nudiť. Zatiaľ sa prepla už iná pieseň a ja som si začala poklepkávať nohou. A neskôr som k tomu pripojila jemné a hlavne tiché pohmkávanie. Popravde som zabudla, že aj niekto iný je so mnou. Úplne som sa uvoľnila a užívala si jemné tóny hudby.

,,Páči sa ti?" opýtal sa ma. A ja som si uvedomila, že som sa správala tak ako som sa správala. Cítim ako sa mi do tváre nahrnula červeň. Bože to bolo trápne.

,,Nemáš sa za čo hanbiť. Je to jedna z mnohých obľúbených piesní," otočila som sa na neho a neverila vlastným očiam. On ma aj niečo rád.

,,Nevyzeráš, že ju máš rád," skonštatovala som.

,,To musím spievať?"

,,Samozrejme. Keď je to tvoja obľúbená tak si si ju mal poriadne užiť, no nie?" pokrčil ramenami a už sa opäť venoval ceste a zároveň tej dlhej kolóne. Čo sa dopekla deje?

,,Pokoj, bežné zápchy," ako to dopekla ....

,,Hej, nečítaj mi myšlienky," ruky som si zložila na hrudi na znak toho, aby to už viacej nerobil. A čo urobil? Iba sa sprosto zasmial a pokrútil hlavou. Pripadá mu to vtipné.

Po nejakom čase sme vraj už dostavili na miesto. Teda iba do toho mesta či čo to je. Akurát som sa prebrala a ponaťahovala si všetky svaly. Na to že som spala v aute tak som celkom ako tak vyspatá.

,,Budeš ma všade nasledovať. Každý je tam upír, takže si dávaj pozor. Keď ťa nikto neosloví tak nebudeš hovoriť, jasné?" nasucho som iba preglgla. To zas bude. Začínam mať blbý pocit.

,,To tam budem jediný človek?"

,,Tak to vyzerá," neviem či to bol dobrý nápad tu isť.

,,Neboj sa si tu so mnou. Nič sa ti nestane," to dúfam.  

Dorazili sme na miesto. Pred nami sa otvárala veľká železná brána. Na tej bráne bolo jedno veľké zlaté písmeno, B. Asi ako Bennettovci. Samozrejme to dáva aj nejaký význam.

Keď sa už ta brána otvorila pokračovali sme po kamenistej ceste. Každý jeden kameň bol biely. Trávnik okolo bol zelený a mali tu aj sochy zo živých kerov. A k tomu aj fontánky. Všade boli rozkvitnuté kvety.

Keď auto zastavilo ocitli sme sa pred vchodovými dverami. Samozrejme boli tam ešte menšie schody. Niekto ku nám podišiel a otvoril mne a aj Reedovi dvere.

,,Nech sa páči," podal mi ruku a ja som ju radšej so slušnosti prijala. Jeden z nich si sadol za volant a išiel s tým autom preč. Nechápem.

,,Išiel ho zaparkovať," pošepkal mi to. Prikývla som a pozrela sa hore. Tento palác bol naozaj veľký. Mohutné okná, ktoré sú drevené, boli skoro všade.

,,Ideš?"

,,Á...áno," pribehla som ku nemu a Reed zazvonil na zvonček. Ktorý sa rozozvučal. Nejaká pani nám ich otvorila. Pozvala nás dnu. No moju pozornosť ako prvý upútal mladý muž, ktorý schádzal po schodoch a teda naozaj si dal načas. Doširoka sa usmial. No potom akoby na okamih sa zháčil.

,,Reed, tak rád ťa opäť vidím. Koľko to už je?"

,,Neviem rok?" poškrabal sa.

,,No tak to potom nie je moc dlhá doba," obidvaja sa zasmiali. Prečo len zas nechápem.

,,A táto krásna dáma je kto?"

,,To je Allison,"

,,Ja neverím. Konečne si si niekoho našiel. No čo ti poviem bolo na čase. Aj keď som si nemyslel, že to bude práve človek," sklopila som hlavu a očervenela.

,,Nie, tak to nie je. Je tu iba ako môj doprovod. Nič spolu nemáme," pokýval hlavu a iba sa zasmial.

,,Choďte sa udomácniť. Batožinu už máte v izbe. Reed tá istá ako vždy,"

,,Okey," a už išiel. Nič iné mi nezostávalo ako isť za ním.  

Ako povedal ten muž tak aj bolo. V izbe nás čakali kufre. Jeden môj a druhý Reedov. Izba je nádherná. Veľká a hlavne ten výhľad. Otvorila som balkónové dvere a vyšla na balkón. Boli tam dve sedačky a malý stolík na čaj. Podišla som až na kraj ku zábradliu a kochala sa výhľadom. Je to naozaj veľký pozemok. Koľko tu ľudí musí len žiť? Vzadu som si všimla aj nejakú budovu. Ako prvé čo ma pri pohľade na ňu napadlo, že by tam mohli byť zvieratá. Určite to tak bude.

,,Ja viem nič moc výhľad, ale už som si zvykol," objavil sa za mnou. Neverila som vlastným ušiam čo som to len od neho počula. Nič moc? Je to nádhera. Nič v živote som podobne nevidela. Teda neviem to presne, ale som si tým istá, že to je najkrajší pohľad aký sa mi mohol zjaviť pred očami.

,,To nemyslíš vážne,"

,,Na čo narážaš?"

,,Na čo? Ten výhľad. Veď to je krásne. Ako môžeš niečo také povedať?"

,,Tak vieš, ja žijem už okolo 600 rokov. Videl som toho veľa. A obyčajný výhľad na veľký pozemok je nič oproti veľkej rozsiahlej prírode. Kde vtáky len tak lietajú, kde hmla putuje nižšie a kde vidno iba konce stromov a za nimi rozsiahle skaly a rôzne pohoria. A si predstav k tomu východ slnka. Toto je nič oproti tomu čo som videl kedysi ja."  

♥♥♥

Prajem vám príjemný začiatok vianočných prázdnin. Veľa oddychu a hlavne zábavy. Dúfam, že ste si túto časť užili. Konečne som sa dokopala k počítaču, aby som niečo vytvorila. Prekvapivo túto časť som zmákla za hodinku čo je u mňa celkom rekord. A ja len dúfam, že čoskoro vyjde nová a už konečne zaujímavejšia časť.  

♥ešte raz príjemne sviatky♥