Rase (Dokončené)

3. Kapitola - Vajce

Svetlo. Silné slnečné svetlo. To bolo prvé čo som videla keď som sa ráno zobudila. Vstala som z postele, prezliekla som sa a začala som budiť ostatných. Zobrala som dva hrnce a začala s nimi o seba búchať. Všetci sa zobudili. ,,Prečo nás budíš tak skoro, však je iba päť,'' začala mi vyčítať Marry. Hneď potom sa začali pobúrené výkriky ostatných mojich súrodencov. ,,Tak sa pozrite von z okna,'' povedala som a otvorila som malé okno, ktoré bolo hneď pri mojej posteli. Všetci sa k nemu nahrnuli a zostali v nemom úžase. Svietilo slnko. Slnko! Ešte sme u nás nikdy nemali slnko. Vždy bolo buď zamračené, alebo pršalo. Niektoré staré dámy v dedine hovoria, že to je kliatba jednej rodiny, ktorú kedisy vyhostili z dediny, lebo ževraj boli spolčení s diablom. Ak do dediny príde jeden z ich rodiny, tak sa kliatba prelomí. Samozrejme je to iba povera. Väčšina ľudí tomu neverí. Ani ja tomu neverím. Možno však zmením svoj názor, lebo včara som počula od toho starca na námestí, že sa sem niekto prisťahoval. Je to malá dedina a každý tu vie všetko o každom. Takže je dosť čudné, že sa sem niekto prisťahuje a hneď na to sa rozsvieti slnko.

,,No načo čakáte? Rýchlo sa oblečte a ideme von!'',,Supeeer!'' ozval sa krik detí.

Keď sme vyšli von oslepilo nás to svetlo. Nikdy sme neboli v takom svetlom priestore. Zakryli sme si oči rukami, kým si oči aspoň trochu zvyknú na slnko. Keď sme si zvykli, začali sme si uvedomovať ostatné veci, ktoré sme dovtedy nemali. Napríklad nám zrazu bolo teplo. Nikdy som nepovažovala naše počasie za studené a zrazu toto. Bolo to príjemné. Bolo mi teplo a tak som navrhla: ,,Poďme sa okúpať. Vo vode nám nebude tak teplo,'' Ešte nikdy som s nekúpala. Vždy som si iba pretrela vodou oči, umyla ruky, ale nikdy som sa nekúpala. Bolo toľko vecí, ktoré som ešte neskúsila a ja som si to neuvedomovala. Rýchlo sme sa rozbehli a naraz sme skočili do pomalej rieky, ktorá tiekla rovno za naším domom. Striaslo ma. Nevšimla som si, že by tá voda bola taká studená. Mala som pocit, že lietam. Ľahla som si na hladinu vody a pozerala sa na oblohu. Rozmýšľala som, či naši rodičia ešte žijú. Keď sa Jenn narodila, mama odišla. Nikto nevedel prečo. Otca to tak vzalo,že odišiel aj on. Posledné čo mi otec pred odchodom povedal bolo: Odchádzam. Postaraj sa o bratov a sestry. Vrátim sa keď nájdem vašu mamu. Viac som ho už nevidela. ,,Larisa?'' kričala na mňa Jenn. Nohami som sa dotkla dna a snažila som sa dostať na breh. Keď sa mi to podarilo sadla som si vedľa Jenn. ,,Čo sa deje? Nejdeš s nami do vody?'' pokývala hlavou a mala slzy na krajíčku. ,,Oni sa nevrátia, že?'' v jej očiach bolo vidno nádej, akoby dúfala, že nepoviem to, čo vie že poviem, zrazu som mala slzy na krajíčku aj ja. ,,Keď si sa narodila povedal, že keď nájde mamu tak sa vráti. Určite sľub dodrží, nenechal by nás tu.'' nádej v jej očiach sa zmenila na hnev ,,Sama tomu neveríš, nevrátia sa. Prestaňte so mnou zaobchádzať, akoby som nebola vaša sestra!'' posledná veta ma zasiahla rovno do srdca. Ako si môže toto myslieť? Rozbehla som sa smerom do poľa a cestou som plakala. Zrazu som sa potkla a padla s bolesťou na zem. Postavila som sa a otočila sa, aby som videla ten kameň, vďaka ktorému ma teraz bolí celá hlava. Keď som ho uvidela, skoro mi zabehlo. Bolo to vajíčko.