Rase (Dokončené)

30. Kapitola - Koniec

Vajíčko som podala Nicovi. Uznanlivo sa na mňa usmial. Potom mi podal ruku, aby som vyšla z vody. Vďačne som ju prijala. ,,A naša zbierka je úplná." usmial sa na mňa Kail a hodil sa mi okolo krku. ,,Áno, vajíčka sú pozbierané." opätovala som mu úsmev, ktorý nemohol ani vidieť, lebo sme sa stále objímali. ,,Čo budeme teraz robiť? Bude mi chýbať to prelietavanie ponad hory, keď vieš, že za pätami máš Lovcov." nemohla som sa prestať usmievať. Ešte nikdy som nebola taká šťastná. ,,Neviem, asi sa budeme nudiť." Kail na tom bol asi rovnako.

Cez dav sa zatiaľ predierala Chrissy. ,,Myslím, že môj sen o dračích kamarátoch sa splnil." vyhlásila. Bola dráčikmi ovešaná ako vianočný stromček. Jeden sa držal na nohe, jeden ju ťahal za vlasy, ďalší jej ležal na ramene... Všetci sa úprimne zasmiali. Medzi tým sa dav už pomaly rozpustil, všetci sa vydali do tábora. ,,Mali by sme ísť. Už som aj vyhladla, ešte k tomu by sa mi hodilo vyšetriť tie rany." povedala som a vykročila k stanom.

Sedela som už pri stole. Jedla som krajec chleba a polievku - moja strava celý tento mesiac. Prisadol si ku mne Nic. ,,Dobrú chuť." povedal. S plnými ústami som odvetila: ,,Ďakujem." ,,Len sa nezadus." usmial sa na mňa. ,,Musíme naplánovať tú návštevu. Už sa neviem dočkať, keď všetkých uvidím." Pomaly som dožula: ,,Ani ja, nevidela som ich už štyri roky." Nic sa stále usmieval. ,,Tak.... hmm," zamyslel sa ,,budúci týždeň?" konečne z neho vypadla odpoveď. Šťastne som prikývla a ďalej som jedla. ,,Môžem sa ťa opýtať, čo si videl na tej soške?" konečne som sa odhodlala spýtať sa ho na to. ,,Nemôžeš!" zhrozil sa. Vystrašene som sa na neho pozrela. Jeho grimasa sa začala meniť do úsmevu až sa začal nahlas smiať. ,,Jasne... Videl som celú našu rodinu, šťastnú a pokope." povedal napokon.

Sedela som na svojej posteli. Zrazu sa niekto zjavil za dverami. ,,Môžem?" spoznala som Kailov hlas. ,,Áno, môžeš." odvetila som. Pomaly vošiel. ,,V pohode?" spýtal sa ma mierne. ,,Ako nikdy. Len som premýšľala." povedala som a zdvihla jeden kútik úst. ,,Čo sa tam dialo? Keď si vošla do toho víru?" pozrel sa na mňa. Naozaj ho to zaujímalo. ,,Bola som niekde v ničote a uhýbala sa bleskom." zasmiala som sa. ,,Aké to bolo, keď si sa vynorila a nad hlavu zdvihla to vajíčko?" dal mi ešte jednu otázku. ,,Uľavilo sa mi, že som to zvládla, tešila som sa, lebo som konečne videla denné svetlo. Všetky tie oči, ktoré mi venovali pozornosť, nikdy som taký pocit nemala." opäť som sa zamyslela. Na chvíľu nastalo ticho. ,,Už si ochotná baviť sa o tej chvíli v jaskyni?" prerušil ho Kail a zahľadel sa mi do očí. ,,Veľmi ochotná." usmiala som sa na neho a letmo ho pobozkala. Potom som sa postavila. Pri dverách som zastala a otočila sa na neho: ,,Tak ideš?" Kail sa postavil a zamieril ku mne. Chytila som ho za ruku a rozbehli sme sa na lúku. Zvalili sme sa do trávy, ešte raz som ho pobozkala a ľahla si vedľa neho. Obloha už bola posiata hviezdami, ktoré svietili ako malé žiarovky.

Tak a koniec je tu... Už som chcela dopísať, aby som sa rýchlo mohla pustiť do dvojky. Je to taká kratšia časť, ale nevedela som čo viac napísať na koniec. Naozaj všetkým, čo to čítali ĎAKUJEM. Dúfam, že sa páčilo. A dúfam, že si prečítate aj druhú časť.