Rase (Dokončené)

22. Kapitola - Trocha šťastia

Keď som sa zobudila, prvé čo som videla, bola slamená strecha domu. Zhlboka som sa nadýchla a posadila som sa. Rukami som sa oprela o postel, na ktorej som sedela a poobzerala si okolie. Dom bol jednoduchý, v rohu bola posteľ a oproti nej bol malý stolček. Postavila som sa a chcela som si obzrieť, čo si do neho ukladajú. Pomaly som vykročila. Chvíľu som zaváhala. Zatočila sa mi hlava. Keď som mala konečne istotu, prišla som k stolíku. Na moje prekvapenie na ňom nič nebolo. Až neskôr som si všimla jeden papier. Zobrala som ho. Ani som si nestihla prečítať čo je na ňom a za mnou sa otvorili dvere. Strhla som sa. Papier som položila a otočila som sa.

Vo dverách stál Kail. V rukách držal tácku s čajom. ,,Ahoj, už si hore?" povedal a sadol si na posteľ. ,,Áno..." odvetila som jednoducho. ,,Priniesol som ti čaj. Ak by si sa zobudila. Každý deň som k tebe chodil... aj s čajom." povedal rozpačito. ,,Koľko som spala?" spýtala som sa. ,,No... nie dlho. Možno štyri dni? Ani to nepočítam." uľavilo sa mi. ,,Už som sa tu stihol poobzerať. Môžem ti to tu poukazovať?" čaj položil na stolík a ani som si nevšimla ako, ale bol pri mne výrazne bližšie. ,,Jasné... Len sa upravím." povedala som a trochu som sa vzdialila. Bolo mi jasné o čo sa pokúšal - snažil sa opäť ma pobozkať. ,,Tak dobre... Počkám... ťa von." ukázal na dvere a začal cúvať. Neodhadol to a narazil do postele. Potichu zaklial, otočil sa a vyšiel z domu.

Keď som vyšla von, Kail čakal pred domom opretý o stenu. ,,Na čo sa pozrieme najprv?" spýtala som sa a dovolila si chytiť Kaila za ruku. Cítila som ako ním trhlo. ,,No, mohli by sme najprv ísť pozrieť hlavný stan." povedal. Prikývla som a vykročila. Cestou som si obzerala krajinu, v ktorej žili moji spojenci. Bol to raj na zemi. Vedľa cesty, po ktorej sme išli sa hrali deti, ženy zbierali zemiaky a všelijakú zeleninu, ktorú som nikdy v živote nevidela, muži zasa nosili úrodu do domov. Zastali sme pred obrovským modro-žltým stanom. Taký veľký stan som nikdy v živote nevidela. Vyzeralo to, že v ňom žijú aspoň tri rodiny. Prešli sme cez dieru v látke a ocitli sme sa vo veľkej sieni. Uprostred bol kruhový stôl s minimálne pätnástimi kreslami. Na každej stoličke sedel jeden muž alebo žena. Jediné, najväčšie a najkrajšie kreslo bolo prázdne.

,,Tak, to je vláda." povedal Kail a rukou prešiel po celej miestnosti. Usúdila som, že posledné kreslo bolo kedysi Nicove. ,,Dobrý deň." povedala som neisto a upravila som si prameň vlasov, ktoré mi padli do očí. Odrazu sa jeden muž postavil. Mal čiernu pleť a na hlave mal zvláštnu čiapku s farbami, aké má aj stan. Prišiel ku mne a poklonil sa. ,,Je mi cťou, spoznať vás." netušila som, čo mám robiť. ,,Ďakujem..." stále som pôsobila neisto. Muž sa narovnal, chytil ma za ruku a odviedol ku stolu. Posadila som sa do Nicovho kresla. ,,Toto je nová Vyvolená! Naša jediná nádej na záchranu!" zakričal muž a ukázal na mňa. Nebolo mi práve najpríjemnejšie byť centrom pozornosti. V miestnosti to zašumelo.

Muž preskočil stôl a dostal sa do stredu. ,,Moja kráľovná, ja som Kairo, zástupca Vyvolených. Váš otec mi prenechal vládu kým sa nevráti. Teraz ste tu však vy a vy ste právoplatná Vyvolená." povedal. Nastalo trápne ticho. Všetci čakali, že niečo poviem. Našťastie ma Kail zachránil. ,,Dobre, my by sme mali ísť, ešte toho máme veľa, čo si môžeme pozrieť." ,,Samozrejme, ak budete niečo potrebovať, stačí povedať našim Alvarom." povedal a spoza neho vyšli dve malé stvorenia. Vyzerali ako malá chlpatá gulička s nohami a rukami. ,,Sú to pomocníci Vyvolených už od nepamäti." povedala žena sediaca za stolom. Malé stvorenia sa chveli od vzrušenia. Jedno ku mne prišlo a podalo mi medailón. Bolo na ňom vyryté moje meno. Čupla som si a pohladkala malé stvorenie po hlave. Ak by sa to dalo nazvať hlavou... ,,Dobre, môžeme ísť?" spýtal sa ma Kail a potiahol ma za ruku. Nebránila som sa a išla som za ním.

,,Dobre, teraz by sme mohli ísť do liahní." prekvapene som na neho pozrela. ,,Počkaj a uvidíš." povedal záhadne. Opäť sme prešli po ceste a pri najbližšej zákrute sme zabočili. Pred nami sa vynorila jaskyňa. Mala drevenú bránu, na ktorej boli povyrezávané rôzne ornamenty. Kedysi krásna brána bola už vekom ošarpaná. Vošli sme do jaskyne. Po obvode bolo osem "inkubátorov". V dvoch z nich boli dračie vajíčka. Usúdila som, že sú kamenných drakov. ,,Vy máte vajíčka?" zaujímalo ma. Dievča, možno v mojom veku, ktoré malo ucho priložené k jednému vajíčku, sa postavilo zo stoličky a pozrela sa na mňa. ,,Áno, úchvatné, že?" povedala zasnene. ,,Všimla som si, že máte dračicu." objavil sa jej úsmev na perách. Pôsobila na mňa veľmi šialene, bola taká... neúnavná. ,,Áno, mám draka, Rase. Je to moja najlepšia kamarátka." ,,Tiež by som chcela mať najlepšieho kamaráta draka... Draky sú oddanejší svojim priateľom než ľudia." hovorila strašne rýchlo, až som jej miestami nerozumela. ,,To musím uznať..." chcela som naznačiť, že by som rada spoznala jej meno. ,,Oh... Prepáčte, zabudla som. Chrissy." povedala a podala mi ruku. ,,Teší ma." usmiala som sa na ňu.

Tak, máme tu novú časť... Pribudlo tam veľa nových ľudí. Je tam Kairo - zástupca Vyvolených, Alvirovia - malé stvorenia oddané svojím pánom a Chrissy - dievča, ktoré sa šialene zaujíma o drakov. Dúfam, že sa páčilo. Bola to taká oddychová časť, bez nejakej akcie :D