Rase (Dokončené)

28. Kapitola - Koniec na dosah

Po niekoľkých dňoch už medzi nami nepanovalo toľké napätie. Nic sa stále hnevá na Margarétu. Chápem ho, ale teraz je hlavné držať pri sebe. Margaréta chce, aby jej Nic odpustil. Snaží sa zo všetkých síl, dokonca nám dala tie dve vajíčka. Jedno bolo ohnivé a druhé vzdušné. Celkovo nám už treba len vodu. Keď na to pomyslím - chýba nám už len posledné vajíčko. Čo sa môže pokaziť? Dúfam, že to bude koniec zlej éry a nastúpi nová, lepšia. Stále si však hovorím, že nemôžem od toho očakávať veľa. Aj keď budeme mať všetky vajíčka, Lovci sa neustále budú snažiť zmocniť sa ich.  A skôr či neskôr nájdu spôsob ako oklamať tornádo. Neviem ako, ale oni na to prídu a Ochrancovia sa budú musieť znova presunúť.

,,A teraz by sme mohli opäť vyraziť. Posledné vajíčko na nás čaká." zvolala som pred odchodom. Už je to taký zvyk. Niekto je vždy skôr a súri ostatných, aby sa pohli. Kail začal vyberať kompas. ,,Nie, nemusíš ho vyberať. Viem kde je to vajíčko." povie unaveným hlasom Nic. ,,Tak dobre, hovor." postrčí ho Kail. ,,Nie, to sa dozvieš až tam." Nic si stál za svojim. ,,Prečo?" Kail možno ani nechcel byť drzí, ale v tomto jednom slove ste drzosti vycítili až-až. ,,Lebo nás pozorujú Lovci. Môžu zneužiť hocičo, čo povieme." Nic to povie Kailovým tónom. Viem presne, čo si myslí: ,,Ten drzáň, takto sa so mnou rozprávať nebude." 

Pomaly sme vychádzali z tmavého lesa. Prvé denné lúče ma ožiarili a ja som túžila dostať sa von. Čo najskôr. Prejsť posledný malý kopček a som von. A predsa sa to zdalo nekonečné. Už chýbalo len pár metrov od toho, aby som zistila, čo sa skrýva za tým kopcom. Možno sú tam len močiare, a možno lúka plná kvetov a farieb, ale ja len chcem byť už von z tej tmy a chladu. Vzdialenosť sa stále skracovala. Už som mala svetlo na dosah. Stačilo natiahnuť ruku. Stačí jeden krok a som von. Keď som uvidela, čo ten kopec skrýval, chápala som, čo ma sem tak ťahalo. Bol tam obrovský sad. Plný ovocia. Boli tam jablká, slivky, čerešne, hrušky a zvláštne ovocie, ktoré som už videla. Pestovali ho aj Ochrancovia. Natiahla som ruku a jedno si odtrhla. Zaborila som doň prsty a ovoňala ho. Kúsok som si odhryzla. V ústach sa mi rozliala neuveriteľná chuť. Chutilo tak dobre. Bolo osviežujúce a sladké. Bolo to najlepšie ovocie aké som kedy jedla. 

Keď sme prešli cez sad, predo mnou sa vynoril tak známy a tak nenávidený kút. Bolo to tornádo. ,,Čo tu robíme? Ešte nemáme ôsme vajíčko." oznámila som. ,,Tu je." ukázal na vodu. Vo vode som zazrela malý objekt. Nebol v tom jazierku, ale v tornáde. ,,Je tu tak dlho a nik si ho nevšimol?" zháčila som sa. ,,Všimol, ale má to jeden háčik. To vajíčko je energia. Tornádu dáva silu triediť Ochrancov a Lovcov." povedala Margaréta. Uľavilo sa mi, druhý krát by ma to tornádo už nemuselo prijať, ale keď si predstavím tie stovky ľudí, ktorí prídu o domov... ,,Teraz je to len na Vyvolenej. Buď to, čomu sme vystavili svoje životy, alebo to teraz vzdať a byť ďalej utláčaný Lovcami." Kail sa na mňa pozrie tými veľkými očami a ja netuším, čo mám robiť. ,,Nie je iná možnosť?" spýtam sa. ,,Jedna tu je, ale podľa mňa tá najhoršia." opäť sa zamieša do rozhovoru Margaréta. ,,Nechať vymrieť vodných. Ďalej budeme žiť s drakmi v našej krajine, ale prídeme o našu najsilnejšiu zbraň." nie je to zlý nápad. Ala keď si predstavím ako sa musí cítiť Rase. Aká musí byť osamelá,  že nikdy nebude mať svoju vlastnú rodinu... ,,Nemôže sa skrížiť napríklad vodný drak s kamenným?" opýtam sa. ,,Nie, to bohužiaľ nejde." povie zronene Margaréta. Venujem Rase jeden krátky pohľad. Dúfam, že jej na očiach uvidím náznak toho, čo chce ona, ale jej pohľad je prázdny a nekonečný. ,,Dnes som nad tým tak trochu rozmýšľala. Lovci skôr či neskôr prídu na to, ako prejsť cez tornádo a my budeme musieť aj tak ujsť, preto hovorím: Zavrime bránu." poviem to plná odhodlania. Nic sa na mňa usmeje. Od začiatku mu bolo jasné, že si vyberiem túto možnosť. ,,Ja a Margaréta oznámime ľuďom, že musíme odísť. Ty potom vyberieš vajíčko." ešte raz sa na mňa usmeje a skočí do nekonečného vodného víru.

Tak, nová časť je tu. Teraz som to nestihla do týždňa, ale meškám iba deň :D Pomaly sa blížime ku koncu... Plánujem aj druhú časť, len ešte nemám presne premyslené čo v nej bude, takže nebude hneď keď dopíšem prvú. Ale blížia sa prázdniny a na premýšľanie budem mať času dosť. Dúfam, že sa páčilo :D a prajem príjemné prázdniny...