Rase (Dokončené)

7.Kapitola - Hľadanie Záhadného

Ak existuje niekto, kto vie niečo o drakoch, musím ho nájsť. ,,Rase! Poď sem! Musíme sa porozprávať!" kričala som na Rase. Ak mám urobiť nejakú zásadnú zmenu, musím sa s ňou poradiť. Viem, že ona mi rozumie, časom jej možno porozumiem aj ja. Rase sa neochotne dotackala až ku mne a sadla si predo mňa. ,,Možno existuje niekto, kto vie o drakoch viac, ako ty sama musíme ho nájsť, si pripravená na dlhú cestu?" pozrela sa mna mňa jej veľkými modrými, očami, chvíľu rozmýšľala a potom pomaly sklonila hlavu a znova ju zdvihla, akoby mi prikývla. Potom sa otočila a vrátila sa späť na dvor. Vyšla som hore schodmi a zobrala si tašku, do ktorej som si hodila jednu knižku, ktorú som čítavala keď som sa nudila, zobrala som si aj jedno lano. Chcelo by to niečo, čoho by som sa chytila keď budem lietať. Porozhliadla som sa po izbe a pohľad mi zastal na uzde pre koňa, ktorú tu zrejme nechal bývalý majiteľ domu. Rase má zatiaľ malú hlavu a stačila by jej aj tá, ale keď podrastie budem musieť vymyslieť niečo iné. Možno mi poradí "on" - ten záhadný poradca, veď sa tak sám nazval, tak nech mi pomáha. Spomeň čerta a je tu. Pozrela som sa von z okna a tam sedela Rase, už osedlaná a pripravená na let. Rýchlo som vybehla von s nádejou, že záhadnú osobu ešte stretnem. Namiesto toho som však pred dvermi našla ďaľší list:

Nemáš začo...ak jej bude výstroj malý stačí prísť za mnou. Nájdeš ma pri Hore duší.

 Tvoj krotiteľ drakov

Raz je to poradca, raz krotiteľ, ako ho mám teda volať? Budem ho teda volať Záhadný. Takže Záhadný býva pri hore duší. Voláme tak jednu horu, v ktorej vraj straší. Neviem kde ho tam mám hľadať, keďže je to jedna z najväčsích hôr u nás. No tak mali by sme sa vydať na cestu, nech ho čím skôr nájdeme.

Vyšla som von a zavolala na Rase. Ona ku mne dobehla a ľahla si, aby bola nižšia a mne sa lepšie vychádzalo. Odrazila sa a vyletela. Prvé dojmy z letu som prežívala teraz, pretože keď ma zodvyhla prvý krát, nesedela som na nej. Keď sa let vyrovnal, vybrala som prvý list od Záhadného a opäť si ho prehliadla, či na ňom nieje niečo, čo by mi napovedalo kde býva. Otáčala som ho z jednej strany na druhú a obzerala si ho. Zrazu som si všimla, že na obálke je zvnútra malým písmom napísané:

Za horami, za dolami, jeden človek žije, 

čo každé ráno vidí hory duší,

keď je smädný vodu z Jerdy pije,

vodopád mu pri dome hučí.

Ahá, takže býva pri horách duší, to sme už vedeli, pije vodu z Jerdy - to je jedna rieka a vodopád sa vlastne vlieva do Jerdy. Chodím tam často, ale nikdy som tam nevidela žiaden dom. Každopádne som povedala Rase, aby ma tam zaviezla.

Keď sme prišli Rase pristála na vrchu vodopádu. Pozerali sme sa dole a hľadali niečo, čo by sa dalo nazvať domom. Nič. Nikde nič a ja som si v duchu nadávala, prečo som sem vlastne chodila, mohlo mi byť jasné, že tu nik nežije. Naklonila som sa, aby som mala istotu, že vidím všetko. Zrazu sa mi pošmykla noha a ja som letela dole. Nebála som sa, lebo podomnou bola voda, ktorá by mi zmäkkčila pád, ale spadnúť dvakrát za týždeň nieje normálne, nemala som chuť na to byť premočená a tak som sa zachytila jedného konára ktorý rástol zo stredu vodopádu. ,,Pomôžeš mi prosím?" kričala som na Rase, ktorá si ani nevšimla, že padám. Zrazu som len videla hlavu, ako sa pozerá dole vodopádom a potom vylieta. Pozrela som sa znovu na vodopád, keď vtom sa mi niečo zazdalo. Zdalo sa mi, že je tam svetlo. Zacítila som, ako ma ovial studený vzduch, ktorý vytvorila Rase svojimi krídlami. Chytila som sa jej a druhú  ruku som natiahla k vodopádu. Čakala som, kedy zacítim skalu, ale nebola tam, bol tam iba prázdny priestor, zrazu som zacítila ako sa niečo chytilo mojej ruky a vtiahlo ma dnu do vodopádu.