Rase (Dokončené)

9.Kapitola - Začína sa učenie

,,Založíš si denník, do ktorého si budeš zapisovať všetko, čo si zistila o Rase a čo si o nej doteraz nevedela." povedal Nic a podával mi zápisník. Však nezaplním ani polku, taký velký zošit bude zbytočný. Zobrala som si ho a poťažkala som si ho v rukách. Bol veľmi ťažký. Strčila som ho do tašky. ,,Neviem, či to budem stíhať." oznámila som s obavou. ,,Nie, nie, nie! Ty si budeš musieť nájsť čas na svojho draka! Celý týždeň sa budeš venovať Rase a ničomu inému. Musíš ju spoznať." povedal prísne a pri tom buchol rukou do stola. Preglgla som, lebo som sa zľakla a tento nápad sa mi moc nepáčil. Mám rada Rase, priam ju milujem, je ako moja sestra, ale nikdy som s ňou netrávila toľko času, možno práve preto s ňou teraz musím byť celý týždeň. Nakoniec som súhlasila.

Po týždni som bola prekvapená, zaplnila som polku zápisníku. Mala som v ňom zapísané základné informácie. Prekvapilo ma, že som o Rase toľko vecí nevedela. Bolo v ňom napríklad, že nemá rada zajace, proste sa ich bojí, alebo že jej nechutia zemiaky. Bolo toho oveľa viac, ale nechce sa mi to tu všetko rozoberať. 

Keď som prišla k Nicovi, podala som mu zápisník a on si neodpustil poznámku: ,,Ja som to hovoril, nič o nej nevieš." Pozrela som na neho urazeným pohľadom. Vedela som, že má pravdu. ,,Čo teraz? Vravel si, že ju musím spoznať a potom jej porozumiem." poznamenala som a pri tom som sa hrala s vlasmi, ktoré som mala rozpustené pozdĺž ramien. ,,To áno, ale nemysli si, že to príde zrazu, musíš byť trpezlivá." povzdychla som si. Tak budem čakať, ale ako dlho? Zobrala som tašku a vydala som sa po chodbe, ktorá viedla k vodopádu domov. Už som mala prax vo vychádzaní z tej veľkej hory. Keď som už videla vodopád rozbehla som sa a približne meter pred vodou som sa odrazila a zachytila konáru. Tam som počkala na Rase, ktorá očividne nemá rada vodu a tak ma počkala hore na skale. 

Keď som prišla domov, sadla som si k Rase a nevšímala si nič iné. Čakala som, kedy niečo povie a či jej porozumiem. ,,Povedz už niečo! No tak Rase." no nič nehovorila. Nechala som to tak a keď niečo povie, tak povie. Zrazu som dostala hlad. Urobila som si chlieb. Zobrala som ho a odhryzla si z neho veľký kus. Zamyslela som sa a úplne som zabudla na chlieb v mojej ruke. Spadol na stôl a Rase ho zodvihla.,,Ďakujem, Rase." poďakovala som a zobrala som si ho späť. Rase si opäť ľahla pod stôl a zadriemala. Ja som ďalej rozmýšľala nad týmto týždňom. Pomaly sa začali zatvárať oči aj mne a ja som zaspala.

,,Larisa, pomóc, prebuď sa!! Potrebujem aby si sa prebudila." kričal na mňa neznámy hlas. Zobudila som sa. Všade horelo. Plamene sa rýchlo rozširovali a zničili všetko čo im prišlo do cesty. Horel už celý dom a ja som nechápala čo sa stalo. Postavila som sa a chytila som sa Rase. Hľadala som cestu, ktorou sa najľahšie dostanem von. Márne, nikde nič. Boli sme v pasci. Pálili ma líca a ťažko sa mi dýchalo. Pomaly som prestávala vnímať čo sa deje a odpadla som. Zrazu som zacítila ako sa ma niečo dotklo a ja som zistila, že je to Rase. Potrebovala ma. Snažila som sa z celých síl zhlboka sa nadýchnuť a uvažovať. Nebolo treba uvažovať. Najlepšie je mať pri sebe niekoho, kto to urobí za vás. Videla som ako oheň pomaly zhasína pod prívalom vody, ktorý vytvorila Rase. Strhla ma za bundu a vyviedla von z domu.

V tom chaose som vôbec nevnímala jednu zásadnú vec. Niekto hovoril. Pýtala som sa sama seba dve otázky - Ako to, že dom horel? Kto kričal keď som sa zobudila? Ten hlas bol zvučný a krásny, prvé čo vás napadne pri takom hlase je, že tam niekde stojí siréna. ,,Rase? Kde si?" zakričala som a čakala, že niekde začujem rev a buchot, ktorý hlási tu som. Namiesto toho som začula to krásne a jemné ,,Tu som!" bol to ten krásny hlas ako v dome. Plesla som sa rukou po čele, že mi to nedošlo skôr. To Rase na mňa kričala. Potrebovala pomoc a vtedy som jej konečne porozumela.

Dlhšie som nevidávala časti tak prepáčte. Musela som sa učiť a taaak... teraz budú častejšie :D