Rase (Dokončené)

21. Kapitola - Všetko je moja vina

,,Larisa? Čo ideme teraz robiť?" pošepkal mi niekto do ucha. Stála za mnou Rase. ,,Neviem... Dlho som nad tým rozmýšľala, a mali by sme sa vydať na cestu." posadila som sa a hlavu si oprela o Rase. ,,Ale..." ,,Žiadne "ale" Rase. musíme ísť, či nás budú sledovať, alebo nie. Je väčšie riziko tu zostať, ako sa presunúť." hlas som mala plný odhodlania a odvahy. ,,Ako myslíš, ale neviem, či by sme ešte nemali zostať, kým sa to trochu utrasie. Vo vzduchu vládne napätie vyvolané vašou hádkou." povedala a sadla si. ,,Súhlasím, ale ak nájdu vajíčka skôr než mi..." nemala som odvahu dopovedať to. ,,Dohodneme sa ešte s Nicom." zakončila som konverzáciu.

,,Nic? Rase mi položila veľmi dôležitú otázku - čo ideme robiť?" spýtala som sa otca. ,,Myslím, že to je otázka, na ktorej odpoveď sa teraz snažia prísť všetci." odvetil a usmial sa na mňa. ,,A ja som zrejme najinformovanejší a najvynaliezavejší človek v našej skupine." z chuti sme sa zasmiali. ,,Len si toľko nenamýšľaj." konečne sme sa po dlhom čase trochu uvolnili. ,,No a na čo si prišiel?" nemohla som zakrývať moju zvedavosť. ,,Nikdy ťa nenapadlo kde sú naši spojenci? Kde sú Ochrancovia?" vôbec som nad tým nepremýšľala, ani nebol čas. ,,Odkedy draci vyhynuli, Ochrancovia sa presúvali, kým nenašli dobre skryté miesto, kde by nik nebol a nik ich nenašiel. A keďže som vodca, presne viem kde sa nachádza, ak sa nestihli presťahovať. Ale nemajú na to dôvod." v duchu som zajasala. ,,Kedy vyrážame?" spýtala som sa so záujmom. ,,Aj hneď, ak si pripravená." usmial sa na mňa a podal mi tašku. Opätovala som mu úsmev a rozbehla sa za Rase a Kailom, ktorý sa medzi časom dali do reči. ,,Vyrážame, cestou vysvetlím." naháňala som ich, lebo teraz sme mali v rukách karty namiešané presne pre nás.

Keď som Rase a Kailovi vysvetlila náš plán, obaja od radosti vykríkli. Keby nebol na Raseinom chrbte Kail, určite by urobila aj otočku. Išli sme ponad hory a mňa napadol ešte jeden dôležitý dotaz. Našou rečou sme si s Nicom povedali, aby sme pristáli. ,,Čo je?" spýtal sa na zemi. ,,Hovoril si, že majú dobre skrytú základňu. Keď nás sledujú Lovci a my prezradíme ich skrýšu..." neskrývala som obavy. ,,No..." Nic zaváhal ,,majú niečo ako bezpečnostný systém. Pred vstupom musíš skočiť do vodného tornáda - na znak toho, že stojíš za vodnými." ,,No a?" nerozumela som, veď ak tornádo nezastaví nás, tak ich určite nie. ,,No a? Tornádo pracuje ako triedička - Lovec do hlbín a už sa odtiaľ živý nedostane a Ochranca k ostatným." tento deň je čím ďalej tým lepší, ale neviem si vysvetliť to zaváhanie.

Opäť sme boli v oblakoch a ja som sa snažila zistiť, čoho sa Nic tak bojí. V tom mi to došlo, možno to bolo čerstvým vzduchom a možno tým, že ma nik neotravoval, ale keď som si to uvedomila, po chrbte mi prebehli zimomriavky - ja nie som čistý Ochranca, ale ani Lovec. Čo ak sa tornádo bude pridlho rozhodovať, ktorým smerom ma má poslať? Nejde tu len o mňa a môj život, ale ide tu o viac - nebude kto môcť vytvoriť nových Vyvolených a draci možno navždy zaniknú. A čo tie stovky, možno až tisíce ľudí, ktorý vo mňa veria? Ktorý veria, že im pomôžem.

Zrazu Nic aj s Airidesom padali dole rýchlosťou, ktorou si ani najskúsenejší drak netrúfne pristávať. ,,Čo to robia?" zašepkala som. Vtedy som si to uvedomila, oni nechcú pristáť - oni padajú! ,,Poď Rase!" pohnala som moju dračicu a snažili sme sa ich dobehnúť. Už-už som sa držala Nica. ,,Chyť sa ma!" zakričala som. Nic natiahol ruku a chytil sa ma. ,,Musíš ho pustiť!" povedala som so slzami v očiach a snažila som sa prekričať vietor. ,,Nie! To nedovolím." namietal Nic. V tom sa pustil Airidesa a Rase nás ťahala do výšin. Keď sme boli nad oblakmi. Pustila nás a s Nicom sme sa na seba vystrašene pozreli. Ako sme padali, všimla som si, že Rase už pomaly pristáva aj s Airidesom na chrbte. Položila ho na zem a obrovskou rýchlosťou vyletela za nami. ,,Kde má byť ten vstup?" spýtala som sa, aby som odľahčila situáciu, keď sme už sedeli na dračici. ,,Niekde tu." odpovedal Nic.

Keď sme boli na zemi, ako prvá som sa rozbehla za Airidesom. V chvoste mal náboj s uspávacím účinkom. ,,Tak takto vy? Keď nemôžete ublížiť mne, tak niekomu blízkemu?" zakričala som do prázdna. Moje slová odvial vietor. Zosunula som sa na zem a so slzami v očiach som vykríkla: ,,Ste zbabelci!" snažila som sa, aby to bolo čo najhlasnejšie, ale cez plač tie slová zanikli. Zrazu z hora priletel ďalší náboj, ale tentokrát trafil Rase. Od zúrivosti som vykríkla. ,,Larisa! Zoberte s Kailom Rase! je tu vstup. Pozrela som na Nica a potom sa obzrela za seba. Už pristál prvý Lovec - mama. So zbraňou v ruke sa rýchlim krokom vydala ku mne. Chytila som Rase a utekala k rieke.

Už tam stál Nic aj so stále spiacim Airidesom. ,,Hoď tam Rase, neboj sa, draci sú u nich vždy vítaní." povedal a postrčil Airidesa do vody. Zrazu ho tornádo stiahlo pod vodu a už ho nebolo. Urobila som to isté s Rase. Po chvíli skočil aj Kail. ,,Larisa! Skoč! Už sú blízko." povedal Nic. Stále som váhala. Čo ak zomriem? ,,Skáč!" vykríkol Nic. ,,Tak už skoč! Neboj sa!" snažil sa ma upokojiť. Už boli tak blízko, že ak by chceli, už by nás trafili. ,,Skáč." vykríkol ešte posledný raz. ,,Prepáč." povedal už tichšie a strčil ma. Ocitla som sa pod vodou. Poďme! Už ma to musí posunúť ďalej! Stále som sa točila v tornáde. Nado mnou som počula vodou tlmené hlasy. ,,Chyťte ho!" bol to neznámi hlas. Uvedomila som si, že hovorí o Nicovi. ,,Nie! Pomôžte jej! Jenn! Veď sa utopí!" kričal Nic. ,,Zvládneš to!" počula som jeho hlas naposledy. Už mi dochádzal dych, cítila som, ako upadám do bezvedomia.

Zobudila som sa celá mokrá pri brehu malej riečky. Pomaly som otvorila oči. Predo mnou stáli desiatky ľudí, oblečených v podivných odevoch. ,,Larisa! Si živá!" videla som ako sa cez dav prediera Kail. Pozrel sa na vodu. ,,Kde je Nic?" povedal zúfalo. ,,Dostali ho!" na tieto dve slová som použila všetku silu, ktorú som mala a opäť som zaspala.

Tááák, po dlhšom čase máme novú kapitolu. Naozaj som nemala čas na písanie a preto som teraz napísala takú dlhšiu časť. Dúfam, že sa páči. Nemohla som sa zastaviť... Už som sa dlho tešila na tento moment, takže som aj chcela písať, len nebolo kedy... Tak hádam sa páči :D