Rase (Dokončené)

16. Kapitola - Nic z inej stránky

Nedočkavo sledujem vajíčko. Čakám, že každú chvíľu sa vyliahne. Dúfam, že sa vyliahne. S Nicom čakáme už minimálne mesiac a nič. A to som si myslela, že Rase si dávala na čas. Nechcem to priznať, ale v hĺbke duše, naozaj hlboko, skoro na dne si myslím, že sa ani nevyliahne. Len tak sa tu vznáša a ja naň ako blbá pozerám už aspoň šesť hodín bez jediného pohybu. To napätie už nevydržím, musím zistiť, či žije.

Postavím sa zo stoličky. Úplne som zabudla, že som na nej sedela pridlho. Moje zdrevenené nohy ma neudržia a spadnem s hukotom na zem. V tom počujem ako Nic otvorí dvere a vojde do miestnosti. Niekedy mám pocit, že sa o mňa až príliš bojí. ,,Nič ti nieje?" spýta sa ma keď ma vidí sedieť na zemi, ako si masírujem nohy, aby som do nich dostala nejaký cit. ,,Nepreháňaš to už trochu s tou starostlivosťou? Každý niekedy spadne." odpoviem mu. ,,Ja... len sa uisťujem." ubezpečí ma Nic a opäť odíde.

"Klop, klop" - to je ten zvuk, na ktorý sa zobudím. Otvorím oči a obzerám sa okolo seba. Márne. V tme sa snažím nájsť vajíčko. Vybralo si naozaj najlepšiu dobu na liahnutie. Hmatám po stole a hľadám zápalky. "Bingo!" zajasala som v duchu, keď sa mi ich konečne podarilo nájsť. Pomaly sa so zasvietenou zápalkou v ruke snažím dostať k lampášu. Zápalku do neho hodím a do miestnosti sa zrazu vyleje svetlo.

Začala som sa obzerať. Užívala som si svetlo, ktoré akoby mi dodávalo moc. Bez neho som mala pocit, že som bezmocná. Zrazu som zbadala to, kvôli čomu som zasvietila. Oproti mne vznešene stál drak. Na moje prekvapenie nebol šupinatý ako moja Rase, namiesto toho mal perie. Vyzeral tak elegantne... Stále som sa na neho pozerala s nemým úžasom. Tak som sa dočkala. Netušila som, že bude taký krásny.

Vybehla som hore schodmi a zobudila Nica. ,,Vstávaj!" zakričala som na neho. ,,Ešte nie mami..." odpovedal. Ako inak, nič nieje dôležitejšie ako spánok. ,,Vajíčko sa vyliahlo." zrazu sa v tme zaleskli jeho oči, predsa len je niečo dôležitejšie. Posadil sa na postel. ,,Prečo si mi to nepovedala skôr?" usmeje sa. Aj v tej tme je vidím jeho biele zuby.

Prešli sme do mojej izby. Otvorila som dvere a pohľadom som po nej prešla a hľadala draka. Kde môže byť? Už, už by som sa rozplakala, lebo som nenašla to, čo je pre mňa s Nicom najdôležitejšie (samozrejme okrem Rase), ale z kuchyne sa ozval rachot hrncov. ,,Kde je vlastne Kail?"spýtala som sa cestou do kuchyne. ,,Dlho som ho nevidela. Nikdy by som naňho nepovedala, že ho budú zaujímať draci." pokračovala som. ,,Ale možno to neboli draci, kvôli komu prišiel." odvetí Nic a pri tom sa na mňa ani nepozrie, ja sa však pozriem na neho. Jednu chvíľu sa mi zdá, že v jeho očiach je smútok, akoby mi chcel niečo povedať, ale bojí sa, alebo nemôže?

,,Trápi ťa niečo?" spýtam sa ho a nespúšťam z neho oči. ,,Od chvíle, keď sme našli tú sochu si úplne... prepáč, ale nudný." konečne sa na mňa pozrie. V očiach už nemal ten smútok, ako pred chvíľou, skôr to bol spýtavý pohľad, lebo nepochopil mojim slovám. ,,No.. vieš," hľadala som slová ,,keď som ťa spoznala, pripadal si mi ako pravý lovec, človek, ktorého život je samé dobrodružstvo, človek, ktorého nič nezastaví. Od tej chvíle si bol mojim vzorom. Ale čím ďalej, tým viac mi pripadáš, akoby si strácal ten elán, ktorý ťa poháňal." odvetila som pohotovo a odvrátila zrak.

,,Vieš, tak ako ma vnímaš, tak som nežil vždy. Možno mi to neuveríš, ale mal som rodinu. Deti, manželku... Raz sa to však zvrtlo a všetky moje ilúzie o krásnom bezstarostnom živote boli fuč." povedal zroneným hlasom. Asi som nemala vyťahovať túto tému. Je evidentné, že mu robí problém o tom hovoriť. Ale keď som to začala, tak to aj dokončím. Naviac, môžem zistiť niečo viac o Nicovi. Nikdy som si neuvedomila, že o ňom skoro nič neviem, a pri tom je to môj najbližší ľudský spoločník, aj keď ich nie je tak veľa. ,,A čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa. ,,A dostávame sa k bodu, ktorý mi vždy bránil pokračovať." odpovedal. ,,Ako to? Nic, mne môžeš dôverovať." ,, Nie, nie o to nejde, ja to nemôžem povedať." začudovala som sa. ,,Nemôžeš alebo nechceš?" spýtala som sa už nahnevanejším hlasom. ,,Ja... nechcem." môjmu najodvážnejšiemu a najsilnejšiemu priateľovi sa nahrnuli slzy do očí. ,,Vieš, ona, ona odišla a ja som potom odišiel tiež. Nechal som svoje deti žiť samé a oklamané." už som pochopila, prečo o tom nechcel hovoriť. Nechcela som viac otvárať starú ranu, ale zvedavosť ma nepustila. ,,Ako to "oklamané"?" spýtala som sa. ,,To ja som ich oklamal..." čakala som, že mi povie niečo bližšie, ale aj tak toho bolo už dosť, čo povedal. Viac som sa nepýtala a vošli sme do kuchyne.