Rase (Dokončené)

29. Kapitola - Posledné vajíčko

To čakanie na Nica a Margarétu bolo hrozné. Po polhodine začali z tornáda vyskakovať ľudia. Všetci sa tvárili sklamane. Keď prešli popred mňa, nikto sa na mňa ani nepozrel. Až kým sa pri mne nezastavilo malé dievčatko. ,,Nikto sa na vás nehnevá. Každý chápe, že pre nás chcete to najlepšie, ale prísť o domov nie je šťastná udalosť." pozrela sa na mňa súcitným pohľadom a odišla. Viem, že im je jasné, že chcem dokončiť to, čomu sme zasvätili celý svoj život, ale každým jedným človekom naviac sa ma zmocňuje väčší žiaľ. Možno je dobre, že odtiaľ odchádzajú, že sa presunú, možno sa konečne nebudú musieť skrývať pred Lovcami, ale Lovci pred nimi. A možno je to všetko zle, ale kto vie...

,,Všetci ľudia sú von." zahlási Nic po ďalšej polhodine. ,,Dobre, ako získam to vajíčko?" spýtam sa nie moc odhodlane. ,,Hlavne musíš byť pripevnená lanom. A nemysli si, že je to len tak, že len skočíš tam a vytiahneš vajíčko. Je to oveľa ťažšie. Nikto to síce ešte neskúšal, ale tornádo sa bude brániť." povedal a hodil mi lano. Obviazala som si ho okolo pásu a pozrela sa na vodu. ,,Koľko mi to bude trvať?" spýtala som sa. ,,Nikto nevie, ale máš na to dve hodiny, potom budeš vyčerpaná a tornádo ťa zabije." odvetí Nic. ,,Dobre skáčem." tak znela moja posledná veta pred tým, ako som sa stratila v hlbinách.

Ponárala som sa do stále väčšej a väčšej hĺbky. Mala som zavreté oči, lebo voda tam prúdila neuveriteľnou rýchlosťou. Rozmýšľala som, ako mám pod tou vodou vydržať dve hodiny. Kým sa vôbec dostanem k vajíčku, budem sa potrebovať nadýchnuť. Netušila som kam idem, ale niečo mi hovorilo, že idem správne. Stále som išla nižšie a nižšie, ruky som držala pred sebou. Zrazu som sa letmo chytila hladkého povrchu vajíčka. Odhodlala som sa otvoriť oči. Otvorila som ich a ocitla som sa v.... v ničote. Zhlboka som sa nadýchla. Poobzerala som sa okolo seba. Nikde nič nebolo, ani živej duše, len temnota. Nedovidela som si ani na nos. Vystrela som ruky pred seba a snažila sa niečo nahmatať. Urobila som prvý krok dopredu, keď v tom som začala padať do prázdnoty, nečakala som ani náraz, ani koniec tohto nekonečného pádu. Zrazu niekde v diaľke zadunel hrom. Na líce mi padla malá dažďová kvapka. Vedľa mňa sa objavil blesk. Po chvíli bola celá "obloha" zaplnená bleskami všetkých farieb. Vtedy mi na um prišlo niečo absolútne absurdné. Natiahla som sa za jedným bleskom. Chytila som sa ho a zrazu akoby skamenel. Pomaly začal rásť do výšky, ja som ho nasledovala a liezla po ňom. 

Po dlhých desiatich minútkach šplhania som sa dostala až na vrchol. Blesk už ďalej nepokračoval. Postavila som sa na samý vrchol a ruky vystrela hore, narazila som na niečo tvrdé, akoby strop. Rukami som po ňom pomaly prechádzala až som niečo našla. Bola to kľučka. Kľučka od dverí. Pomaly som ju potiahla a dvere otvorila. Oslepilo ma svetlo, ktoré z nich vychádzalo. Vyštverala som sa k nemu a ocitla som sa vo zvláštnej miestnosti. Bola prázdna, namaľovaná nabielo, ale konečne som videla jej podlahu, rohy, strop. Ešte nikdy som nebola šťastnejšia pre jeden roh. Postavila som sa na nohy. Zrazu sa predo mnou zjavil malý obláčik, ktorý každou sekundou silnel a rástol. Pomaly sa začal meniť na tornádo. Okolo začali opäť šľahať blesky. Úspešne som sa im vyhýbala. Raz za čas ma nejaký zasiahol. Nebol to práve najpríjemnejší pocit. Nevedela som, koľko takto ešte vydržím. musela som byť stále v pohybe, inak by ma blesky ubili k smrti.

Tornádo stálo v tom istom rohu, v ktorom sa objavilo. Až vtedy som si všimla, čo v ňom krúži. Vodné vajíčko. Doplazila som sa až k nemu a skočila doň. Začalo so mnou krúžiť a vietor mi šľahal do tváre. Vajíčko sa mi objavilo presne nad hlavou, vtedy prišla moja chvíľa. Nemala som silu ani sa poň natiahnuť, ale vedela som, že inak sa odtiaľto nedostanem. Ruka mi zrazu vystrelila za ním a chytila ho. Privinula som si ho k sebe a silno ho držala. Zavrela som oči a na líci som pocítila chladnú vodu. nechcelo sa mi z nej ani vynoriť. Príjemne ukľudňovala moje rany. Dych mi to ale nedovolil, musela som sa vynoriť. Už to bolo oveľa ľahšie, keďže ma už tornádo neťahalo. Až vtedy som si uvedomila, že v rukách stále držím vajíčko. 

Vynorila som hlavu z vody. Pozerali sa na mňa stovky očí, ktoré očakávali odpoveď. Pomaly som vajíčko vynorila z vody a dala ho nad hlavu, už sa mi nezdalo také ťažké, ako pri Rase. Ľudia začali výskať a kričať od radosti.