Rase (Dokončené)

24. Kapitola - O krok ďalej

Zobudila som sa a pohľad som upierala na modrú oblohu. Chcela som sa postaviť, ale zároveň by som najradšej celý deň prespala. ,,Vstávaj." nad sebou som uvidela Kaila. Posadila som sa. ,,Nemôžete ísť bezo mňa? Ja by som namiesto hľadania sedela doma v kresle a jedla všelijaké exotické ovocie." krátko sa usmial. ,,To by si neprežila, všetci sa naháňajú za drakmi a ty sedíš na zadku a nudíš sa. Nebuď lenivá." podal mi ruku, s ochotou som sa jej chytila. ,,Dúfam, že čo najskôr nájdeme vajíčko. Ako ďaleko je ďalšie jazero?" spýtala som sa keď som už stála na nohách. ,,Nie je to ďaleko, nejakých tridsať kilometrov." odvetil a vybral sa za skupinkou vojakov. Som príliš zvedavá na to, aby som zostala stáť. ,,Čakajte tu, my pôjdeme po vajíčko, bude to rýchlejšie keď pôjdu iba letci." vojaci prikývli a pozreli sa na mňa. ,,Á-áno... t-tak znie plán." vykoktala som a rýchlo odtiaľ zmizla.

Sedela som na Rase a obdivovala som krásny výhľad, ktorý sa mi naskytol z dračieho chrbta. Zrazu som zazrela malé jazierko. Začala som klesať, a čím nižšie som bola, tým sa ma zmocňovala väčšia hrôza. Lovci! Pri jazere mali tábor rozložený Lovci. Trochu som zmenila smer a pristála v stromoch. ,,Rase, poď so mnou, ale pomaly, a skrč sa, nemôžu ťa zbadať, bolo by to pre teba riskantné." pozrela na mňa so strachom v očiach. ,,Neboj, nik si ma nevšimne." povedala nie príliš presvedčivo. ,,Nič sa ti nestane." zapojil sa Kail a pri tom pohladkal Rase za ušami. Usmiala som sa na neho vďačným úsmevom.

Potajme sme sa blížili k táboru. Ich vojaci ešte spali. Prezerala som si, všetky možné vchody a východy, keby som musela utekať. Pohľad mi zastal na ich Hlavnom stane. Tam určite väznia Nica. Rozbehla som sa k stanu. Cestou som preskakovala spiace telá. Pomaly som otvárala dvere. Hneď oproti stál Nic a v ruke držal nôž. Až vtedy som si všimla mŕtvych vojakov. ,,Čo sa tu dopekla stalo!" vykríkla som od hrôzy a radosti zároveň. ,,Nie je čas na vysvetľovanie!" odvetil Nic a strhol ma za ruku. Utekal ako zmyslov zbavený. Nestíhala som sa ani pozerať pod nohy. Zrazu som cítila, ako som niekomu stúpila na ruku. Dotyčný vykríkol od bolesti. Nato sa zobudili aj ostatný a bez váhania po nás začali strieľať. Všimla som si, že vyšla mama. Prekvapilo ma, že nebola vo Veliteľskom stane. Asi už poznala Nica a nechcela riskovať, že by zabil aj ju. ,,Ste šialený?!" vykríkla s neskrývaným hnevom. ,,Ona musí žiť." streľba ustala a namiesto toho sa po nás rozbehli s mečmi, respektíve po Nicovi. ,,Rase! Rýchlo, leť." zakričal Nic na dračicu.

Pred nami sa už vynáral náš tábor. Pristáli sme. Keď som už stála nohami pevne na zemi, pozrela som na Nica prísnym pohľadom. ,,Viem, že chceš vysvetlenie, ale najprv by som sa rád najedol." povedal a sadol si za stôl. Prudko som po ňom buchla rukou, až sa mu vyliala polievka, ktorú mu medzi tým stihli priniesť. Keď sme už boli v bezpečí, všetky pocity, či už šťastie alebo únava, sa zmenili na hnev. ,,Nic! Zabil si troch ľudí a teba to vôbec netrápi?!" prebodla som ho pohľadom. ,,Čo som mal robiť? Zabi alebo budeš zabitý. Oni by ma skôr či neskôr zabili." pokojne si nabral z toho, čo zostalo z jeho polievky. Nechcela som mu dovoliť jesť skôr, ako so mnou dohovorí, a tak som buchla po stole ešte raz. ,,Pozri sa na mňa!" jemne som mu otočila hlavu tak, aby mi pozeral rovno do očí. ,,Je mi jasné, že to bolo v sebaobrane, ale ty to berieš, akoby si zabíjal ľudí každý deň." pokračovala som. ,,Vieš čo, ak chceš počuť pravdu, tak mi ich ani nieje ľúto." zvýšil hlas a postavil sa od stola. ,,Ako môžeš niečo také povedať?" povedala som rozhorčene. ,,Vieš ako? Prvá rana od nich prišla, keď ma opustila jediná žena, ktorú som miloval, potom, keď mi skoro zabili draka, mimochodom, skoro aj tebe. Neskôr, keď skoro zabili mňa a ešte neskôr teba. teraz ma chceli zabiť opäť. A ešte som zabudol na to, že si uviazla v tornáde a tvoja mama sa na to ani nepozrela, nechala to tak, vieš aké to pre mňa bolo? Aké pre mňa bolo pozerať sa na to, ako sa mi topí dcéra a ja nič nemôžem urobiť? Stále si myslíš, že si títo ľudia zaslúžia zľutovanie?" opäť si sadol a konečne si dal prvé sústo do úst. Ja som tam len tak stála ako socha. ,,Ešte niečo, tu máš." siahol do tašky a vybral Ohnivé vajíčko.

Tak, je tu nová kapitola. Nic je späť a máme ďalšie vajíčko. Dúfam, že sa páčilo.